Z Ríma sa hlási sr. Pavla

Srdečne  vás pozdravujem  z dnes krásneho a slnečného  Ríma. Sľúbila  som, že vám cez víkend  napíšem  niečo  viac o mojich  niektorých  skúsenostiach a tak  sa pokúsim splniť sľúbené.

 

Nech  žije  svätý  trojjediný  Boh v našich srdciach a v srdciach všetkých  ľudí!, Rím; 03.10.2015

 „Náš  život  je ako  dobrá  kniha. Čím  dlhšie ju  čítame, tým hlbší  zmysel dáva. A čo  je  zaujímavé, je len jeden originál, neexistuje kópia.“  Zasvätený  život

 Milá  sr. Lucia,  spolusestry a páter!

                        Ako som  spomínala, začala  som štúdium  taliančiny a prvý  týždeň  učenia  mám za sebou. Taliančina  je  pekný, veľmi melodický a temperamentný jazyk. Mnohé  slová  sú celkom pochopiteľné, ale po  prvom  týždni  učenia  som  z intenzity a „temperamentu“ učiteľky trochu unavená. Môj spolužiak, páter Musa, dominikán z Juhoafrickej  republiky to  už vzdal a posledné  dva dni v škole nebol. Takže  som  sama. V komunite  sa rozpráva  anglicky a taliansky. Snažím sa zorientovať a napodiv  si  rozumieme. To  je asi  tým, že sme  služobnice  Ducha  Svätého, že?  Tento  týždeň sme  sa lúčili  s dvoma  našimi spolusestrami, ktoré  sa  po  3 rokoch  služby  vracali naspäť do  svojich  provincii.  Som Bohu vďačná za  to, že som s nimi  ešte  tento  týždeň, pred ich  odchodom  bola.  V liturgii svätej omše sme na spomínané  spolusestry pamätali  poďakovaním a prosbami.   Čo  sa týka liturgie, sestry pekne a dôstojne spievajú. Hoci nás v kaplnke  nie je veľa, je  to  také  jednotné. Máme  tu  kňaza  z Indie. Nie je SVD, ale študuje  v Ríme. Sväté omše máme  každý  deň, okrem nedele. V nedeľu  chodievame  do  farnosti, alebo sú  aj iné  možnosti ísť do  mesta na svätú omšu. Včera, páter tu  nebol, som napríklad  bola  na svätú  omšu v nemocničnej  kaplnke  u sv. Petra.  Minulý týždeň mal   každý  deň svätú  omšu za  zomrelú  mamičku  spolusestry  z Filipín.  Tiež vkladá  do úmyslu za zomrelých  mená pátrov a sestier a tak  mi to  dobre  padne, keď sú  tam aj  mená našich zomrelých.

Majú  tu  naozaj niektoré pekné  zvyky, ako napríklad pred jedálňou  boli  teraz na nástenke  až  do  konca mesiaca fotky  zomrelých spolusestier a ich nekrológy. A tak som si denne pripomínala sr. Ludviku a sr. Dobroslavu.  Radostne sme  privítali naše novicky a ony spolu so svojou novicmajsterkou už aj  pokračujú  vo svojom  programe.  Veľmi  ma  oslovuje centrum generalatu a to krásna kaplnka. Tie, ktoré  ste tu boli  poznáte  tieto priestory a viete  si  predstaviť  o čom hovorím. Kríž, ktorý  je centrom  kaplnky,  je úžasný. V tme  priestoru  žiary  biely, výrazný Kristus na kríži. Pokoj a láska, ktorou  nás  svojou  odovzdanosťou  obdaril je  citeľná  a viditeľná. „Boh  tak miloval svet...“ V zadnej časti  kaplnky  sú  relikviáre  našich  svätých a blahoslavených  a na chodbe  pred kaplnkou  krásne,  veľké  obrazy našich zakladateliek.  Je tu  vlastne  centrum  všetkých našich  poslaní, úloh a misii a  našim  biskupom je  svätý  otec František. Už sa  teším na jeho  návštevu....

Moje  denné  cestovanie  do  školy  trvá 1 hodinu  tam a druhú  späť. A tak si  všímam  ľudí a počúvam. Neviem  či  by som vedela  identifikovať  taliana  v tejto  zmesi  národností. Je tu  mnoho ľudí  z Ázie, mnoho  Filipíncov, Indov, Indonézanov,  Ukrajincov, Poliakov, Španielov .... a neviem  akých ešte  rôznych  národností. V piatok  mal byť štrajk a nemali ísť ani vlaky, ani  metro ani autobusy od 8.00 až do  17.00 hod. Tak som musela  ísť do  školy už o 7.15. Autobus bol preplnený a pri náhlom pohnutí sa autobusu,  jedna  Afričanka skoro  spadla. Prihovorila sa jej  Talianka a uvoľnila  jej miesto. Nasledoval  medzi nimi  krásny rozhovor, podelenie sa  cukríkmi a srdečný  smiech. Naozaj, je tu  veľa prisťahovalcov, ktorí asi prežívajú  tiež  ťažké  chvíle. Stála som vedľa  unaveného a zamysleného  Filipínca, ktorý na  mobile  odpočítaval peniaze... Nemajú  to  ľahké a začínajú  od  nuly. Aj  u nás  v kláštore,  v domčeku, je ubytovaná jedna rodina, tuším zo  Sýrie. Na ulici  je množstvo  bezdomovcov, cudzincov, chorých, alebo „ podnikateľov“. Predvčerom  pršalo. Na každom rohu  stáli  mladí  ľudia a predávali  dáždniky a pršiplášte. Prekvapujúce  však bolo  pre mňa, keď na  červenú  pred  autá  vystúpil  žonglér a prehadzoval  si  loptičky, kým nezasvietila  zelená. Autá, vlastne šoféri,  tu  jazdia  naozaj originálne. Ale  je to ich  spôsob a im to  vyhovuje.  Čo  platí všade je  to, že na úsmev ľudia odpovedajú úsmevom.  S týmto  mali  skúsenosti  všetci misionári a všetky naše spolusestry. Na svete  je veľa bolesti a trápenia a tak pochopenie, povzbudenie, dôvera a podaná  ruka  sú  tie  najvzácnejšie  dary.     

Dnes sa poniektoré  spolusestry  chystajú  na modlitbu  do  Vatikánu. Ja zostanem  doma, lebo  mám veľa domácich  úloh a zajtra by som chcela mať duchovnú  obnovu. Toľko  na dnes. Dúfam, že som vás nevyčerpala. Poteším sa  riadkom  aj  od vás.

 Prajem vám požehnanú  nedeľu a v modlitbe  na vás  s vďakou a úctou  pamätám

Sr. Pavla SSpS

 

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie