Z milovanej Bolívie od sr. Sáry

V priebehu ďalšieho mesiaca, ktorý ubehol ako voda, sme tu mali viacero akcií a slávnosti. Ďalším veľmi zaujímavým zážitkom pre mňa bola slávnosť Všetkých svätých a Dušičiek.

 Milé spolusestry, rodinka, priatelia a známi!

      Opäť sa hlásim z milovanej Bolívie, aby som sa podelila s novými zážitkami a skúsenosťami, ktoré tu zažívam a ktoré mi zároveň otvárajú horizont myslenia a prežívania života ako takého, života viery ľudí Bolívie a môjho zasväteného života.

     V priebehu ďalšieho mesiaca, ktorý ubehol ako voda, sme tu mali viacero akcií a slávnosti, ako tzv. „féria,“ čiže odpust alebo hody. Náš kostolík je zasvätený Ružencovej Panne Márii. Tak som bola plná  očakávaní, že ako tu ľudia slávia tento sviatok. Tu keď sa vyhlási, že je sv. omša o 9 hod., tak skôr ako o 9.30 sa určite nezačne, to som už zistila, že čas tu nehrá veľkú rolu. V podstate sa nikto nikam neponáhľa, lebo nie je veľmi kam. Neprišlo veľa ľudí, lebo... ako som už minule spomínala, omša tu býva raz do mesiaca a oni nie sú zvyknutí na pravidelnosť. Ale vďaka Bohu za tých, ktorí prišli. Počas sv. omše je ruch a živá komunikácia. To si tiež zvykám, že nie je hrobové ticho, ako u nás, kde ak niekto vyrušuje, tak upozorníme alebo pohľadom dáme najavo, že by ten dotyčný sa mal ukľudniť. Po sv. omši sme tu mali koncert, ktorý viedli chlapci z domova v Cochabambe. Krásna typická bolivíjska hudba v živom prevedení. Až som mala zimomriavky. Potom sme mali pre ľudí prichystané občerstvenie, a posedenie. 

      Ďalším veľmi zaujímavým zážitkom pre mňa bola slávnosť Všetkých svätých a Dušičiek. Tu je voľný deň 2.11., kedy sú všetci na cintoríne a na hroboch zosnulých pripravujú výzdobu rôznej podoby, tvaru a veľkosti. Vlastne na hrob prinesú všetko jedlo, ktoré zosnulý počas svojho života mal rád. Nájdete tam napr. pečené kura, zemiaky, chlieb, colu, ovocie, koláče, pivo, cigarety, poháriky pálenky... jednoducho všetko. A tiež napečú doslova vrecia chleba, pretože každý, kto sa príde pomodliť k hrobu zosnulého, dostane chlieb. Potom si celá rodina rozloží jedlo a obeduje na cintoríne. Nechýba ani „čiča“ – alkohol tu veľmi známy, a tak na cintoríne je ako na trhovisku a poobede je už vlastne takmer každý „v dobrej nálade.“ V ten deň nefunguje ani doprava, lebo všetci sa zdržiavajú na cintoríne. V prílohe posielam foto, aby ste mali lepšiu predstavu. 1.11. každá rodina prichystá akoby oltár s jedlom pre zosnulého doma, kde sa príde blízka i ďaleká rodina pomodliť a ako výslužku každý jeden dostane misku rôznych druhov koláčov. No a 2.11. sa  to deje na cintoríne. Mali sme v ten deň tiež sv. omšu na cintoríne a potom je pre ľudí veľmi dôležité, aby kňaz prišiel ku hrobu a požehnal ho svätenou vodou. Viera ľudí je založená na viditeľných znakoch, potrebujú vidieť, dotknúť sa, mať ju zhmotnenú.

      Včera sme mali pre našich ľudí (deti, mladí a dospelí) sviatosti – krst, 1.sv. prijímanie a birmovku. Sviatosti udeľoval kňaz, náš verbista, keďže biskup sa nemá šancu dostať všade. Tiež bolo zaujímavé vnímať, ako jednoducho ľudia prídu. U nás si nakúpime nové šaty, topánky, všetko je tip top. Tu prišli ľudia tak, ako ich stretávam denne na ulici. Zopár z nich prišlo oblečených inak. Maminy tiež prijímali sviatosti a mňa tak dojímalo, ako mali svoje maličké deti zaviazané na chrbtoch, potom ich počas omše nakojili, potom prijali sviatosti a v zásterách sa vrátili domov. A predsa v inom „oblečení,“ ako prišli. Ako to všetko prežívajú oni sami? Sama neviem, ale tak som si uvedomila, že aj tí, ktorí prijali sviatosť Eucharistie, nemajú možnosť ísť nasledujúce dni, týždne a možno aj mesiace na sv. prijímanie. A predsa sa aj tu dáva ten istý Kristus a rovnako miluje. Vždy si poviem, že treba prijať možnosti, ktoré tu sú... a zároveň ďakovať za tie, ktoré som mala ja a ktoré máte vy.

     V októbri sme mali regionálne stretnutie, tak už poznám takmer všetky sestry. Je nás tu dokopy 14 rôznych národností – Bolívia, Argentína, Brazília, Indonézia, Poľsko a Slovensko. Máme tu 4 komunity po 3 – 4 sestry, takže naozaj v komornej zostave. Sestry sa vo svojich apoštolátoch venujú hlavne deťom a mladým, jedna komunita sa venuje deťom v internáte a v škole, iná je zameraná na prácu vo väznici, naša komunita sa venuje deťom, mladým, ženám a prírodnej medicíne. Po skončení jazykového kurzu by som mala ísť trochu zažiť a spoznať naše komunity, lebo teraz to nie je možné. Španielčinu mám ešte 3 týždne a pravdepodobne si dám trochu pauzy od školy, lebo tej gramatiky je naozaj dosť a viac by som praktizovala rozprávanie s deťmi v centre a v rodinách. Po novom roku by som ešte pokračovala v štúdiu jazyka. Škola je taká komorná, na jedného študenta jeden učiteľ, takže za tie 4 hodiny denne sa aj zapotím. Prichádzajú študenti najmä z Nemecka, Holandska, Luxemburska. Niekto si vezme len 2 týždne štúdia, iný zasa aj 4 mesiace. Záleží na tom, pre aké účely ho potrebuje. Momentálne so mnou študujú aj dvaja naši verbisti, jeden seminarista OTP z Vietnamu, ktorý tu bude 2 roky a novokňaz z Indie, ktorý do Bolívie dostal misijné určenie.

      Ešte sa s vami podelím s tým, ako tu funguje doprava. Zhrnula by som to do jedného slova – „chaos.“ Povedala by som, že tu neexistujú pravidlá, že na červenú sa stojí a na zelenú ide. Tu je pravidlo – kto je rýchlejší, ten má prednosť. Kruhový objazd a križovatky – jednoducho chaos, trúbenie a nedočkavosť. Ľudia nastupujú a vystupujú z mikrobusov na tých najnevhodnejších a najfrekventovanejších miestach, a tak sa doprava ešte viac obmedzuje. Každý deň cestujem 1 hod. do školy a 1 hod. alebo aj dlhšie zo školy, a tak mám možnosť vidieť toho dosť. Tu napríklad neexistujú zastávky autobusov. Kdekoľvek na ulici kývneme rukou a bus, tzv. trufi zastaví. A keď chcem vystúpiť, tak musím zakričať šoférovi, že vystupujem. Výhoda je, že vám zastaví kdekoľvek a kedykoľvek, no nevýhoda je, ak sa neviem orientovať, kde mám vystúpiť. Moje spolusestry v komunite sú veľmi starostlivé a dohliadajú na to, aby sa mi nič nestalo a všade som došla v poriadku. Nedávno som potrebovala ísť do úradu prevziať si môj občiansky preukaz, keďže už mám víza na 1 rok. A tak ma ráno nasadili do správneho trufi (to je také väčšie auto pre 12 – 15 ľudí) a povedali šoférovi, nech ma vysadí pred správnym úradom, lebo ja sa ešte neviem dobre orientovať v meste, že som tu nová sestra. A tak starostlivo si ma posadil vedľa seba a pustil sa do debaty so mnou. Ja ešte toho veľa nerozumiem, ale tak lámanou španielčinou som odpovedala na jeho otázky – odkiaľ som, či sa mi tu páči, ako dlho tu budem, či som vydatá a či môj manžel tu žije tiež. Potom ma vysadil pred správnymi dverami a každý išiel svojou cestou. Sestry chcú, aby som si spravila vodičák (tu musím robiť nanovo skúšky, lebo náš neuznajú), a tak keď vidím ten chaos na cestách, tak mám z toho celkom des. No v prvom rade je dôležité sa dorozumieť, takže zatiaľ to neriešim. A tak si tu žijem. Každý deň prináša so sebou niečo nové a ja ďakujem Bohu, že mám možnosť vidieť úplne iný štýl života, iné prežívanie viery, iné možnosti na život... a vážiť si to, čo máme my... na Slovensku, v Európe.

Pre dnešok pomaly končím, aby som vás neunudila. Dúfam, že sa mi v prílohe podarí preposlať zopár fotiek. Jedna je s mojou komunitou.

Myslím na vás v modlitbe i v srdci a keď budete mať možnosť, spomeňte si tiež na nás a na našich ľudí tu v Bolívii.

S láskou a vďakou

sr. Sára 


 

 Fotogaléria

01
02
03
04
  • 01
  • 02
  • 03
  • 04
  •  

    feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie