Vianoce v Bolívii

Opäť sa hlásim, aby som sa s vami podelila o slávení Vianoc tu, v milovanej Bolívii, a tiež o skúsenosti života na Altiplane, kde sme s komunitou trávili pár dní.   

                                    Cochabamba, 2.1.2016

Milé spolusestry, rodinka, priatelia a známi,

Zo srdca vás pozdravujem v tomto novom roku a prajem vám všetko len to dobré, nech sú vaše srdcia plné radosti, pokoja, lásky a nech Boh žehná vaše kroky kdekoľvek ste, a čokoľvek robíte.

Opäť sa hlásim, aby som sa s vami podelila o slávení Vianoc tu, v milovanej Bolívii, a tiež o skúsenosti života na Altiplane, kde sme s komunitou trávili pár dní.

Tri týždne pred Vianocami sme mali aktivity s deťmi ako prípravu na narodenie Pána. Tu totiž dvojmesačné prázdniny sú v mesiacoch december a január, takže každý deň sme sa snažili s deťmi tráviť zmysluplne čas. Piekli sme spolu perníky, modelovali zvieratká z blata, ktorými sme potom vyzdobili jasle, spievali sme koledy, vystrihovali anjelov... Celkom zaujímavou aktivitou bolo šitie tašiek z plátna pre každú rodinu, aby sme aspoň trošku napomohli k očisťovaniu životného prostredia. V našom Barrio máme pekáreň a veľa ľudí kupuje chlieb a pečivo práve tu a keďže sme v modernej dobe, všetko sa balí do plastových tašiek a odpad sa tu nieže neseparuje, ale vyhadzuje kdekoľvek, takže sme zamorení špinou. Chceli sme tak podporiť ľudí k tomu, aby kupovali pečivo do tašiek z plátna. V tomto sme sa chceli spojiť aj s výzvou Sv. otca v encyklike Laudato si, v ktorej píše o životnom prostredí. Samozrejme, deti šiť nevedia, ale pripravovali námety a kresby, ktoré chceli na taškách mať, a potom ženy dokončili šitie spolu s jednou profesorkou, ktorá k nám chodieva a učí naše ženy šiť na šijacích strojoch.

Ani sme sa nenazdali a prišli Vianoce. Moje prvé tu, v tak odlišnom svete od toho nášho. Musím sa priznať, že bolo pre mňa náročné vnímať adventné obdobie ako blíženie sa sviatkov. V týchto horúčavách, bez vianočných ozdôb a kolied... A tak som si - sem tam - pustila tie naše, slovenské, keďže zatiaľ tie bolívijské ešte nemám v krvi. To je však len vonkajšia atmosféra, na ktorú som zvyknutá. Dôležitejšie bolo pre mňa uvedomiť si, že Ježiš sa rodí v srdci, v maštaľke, v jednoduchosti a chudobe. A narodil sa aj u nás v Bolívii. Ľudia tu Vianoce nejako veľmi neslávia, pracujú ako každý iný deň... Ako som už spomínala, nemáme tu kňaza, ten prichádza raz do mesiaca. A myslím, že aj preto ľudia nie sú zvyknutí na nejakú pravidelnosť a vôbec podstatu sv. omše. Veľkým darom pre mňa a pre našu komunitu bolo, že tento rok sme tu mali jedného verbistu, ktorý si robil duchovné cvičenia, a tak sme mali počas sviatkov v komunite každý deň omšu. Sestry sa smiali, že za tých 9 rokov čo sú tu, nemali toľko sv. omší naraz. Pre ľudí vo farnosti bola slávená 25.12., ktorej sa zúčastnili všetky naše deti a asi dve rodinky. Taká účasť bola len vďaka tomu, že sme mali pre deti pripravené hračky, ktoré si mohli zobrať potom domov. Napr. evanjelici hneď po našej liturgii mali aktivity spojené s darčekmi neďaleko v škole, a tak od nás všetci zamierili tam, lebo opäť dostali darčeky. Toto je tá chudoba srdca, ktorú vnímam u nás v Barrio. Chýba tu podstata, základ... A tak sa aj my pýtame, čo robiť, ako robiť, aby sme situáciu zlepšili. Pravda je, že keby sme nemali pripravenú odmenu pre deti, tak nepríde nikto. Na druhej strane sa pýtam, môžeme sa vôbec čudovať, že situácia je tak, aká je? Ak chýba kňaz, ľudia nemajú možnosti pristupovať k sviatostiam, nechápu, nevedia, nerozumejú... Sestry tu robia veľa, sú učiteľkami, lekármi, mamami, roľníčkami, katechétkami, bojovníčkami... pole práce je naozaj široké. Ale úlohu kňaza zastúpiť nevieme. Podelila som sa teraz o takú smutnejšiu stránku života tu,, ale aj toto je realita, v ktorej žijeme a žije tu aj Kristus, hoci by sme to mnohí z nás tak nevnímali. Tak si môžete v modlitbách spomenúť na týchto našich ľudí, na nás, aby sme vedeli s entuziazmom pracovať ďalej.

Hneď po Vianociach 27.12. sme sa vybrali do oblasti Altiplano, z ktorej pochádza jedna rodinka, ktorá žije tu v Barrio a ozvali nás, aby sme videli, kde vyrastali. Cesta autom nám trvala nejakých 7 hodín a tak som mala možnosť obdivovať krásu a farby Bolívie. Striedanie červenej zeme s horami, úrodnej pôdy s horúcim pieskom, ihličnaté stromy s kaktusmi väčšími ako človek... no wau... krása. A tak mi neostávalo nič iné, iba rozjímať o veľkosti Boha. Vždy som si myslela, že Tatry sú miestom, kde Boh  odpočíva, no asi mením názor a myslím, že odpočíva v Bolívii.

Altiplano je oblasť, ktorá je tvrdá na život. Je vo výške 4 až 5 tis. metrov nad morom, nazývaná aj oblasťou púšte. Takmer nič sa tu neurodí, striedajú sa horúce dni s poriadne chladnými nocami. Ľudia žijú veľmi veľmi jednoducho, domy sú postavené z blata, pretože udrží teplotu dňa a v noci tak necítiť chlad. Kúrenie tu neexistuje. Tieto chatrče nemajú viac ako jednu izbu, v ktorej sa varí, spí, obeduje... a sú nizučké takže pri vchode je potrebné sa zohnúť. A z čoho tu ľudia žijú? Pravdupovediac neviem, ako dokážu prežiť. Chovajú lamy – to som videla prvýkrát v živote naživo. Mäso potom predávajú do Chile. V dedine, v ktorej sme boli, nemajú napríklad ani len obchod. Cesta do najbližšieho mesta trvá 2 hodiny. Takže ľudia si pečú chlieb, každodennou potravou je napr. tzv. čuňo, ktoré sa pripravuje zo zemiakov. Jeden deň sme sa vybrali na miesto, kde sa chovajú lamy, v páľave slnka, kde sa nedá niekde ukryť, majitelia aj celý deň na šírom poli či púšti hľadajú svoje lamy, aby ich priviedli k vode, alebo keď je čas na zabíjanie, nahnali do ohrady... život naozaj tvrdý a ja som sa pýtala,  prečo takto žijú, čo ich vedie k tomu, aby ostávali na tomto mieste. Mnohí odišli do miest a tí starší ostávajú – je to celý ich život. Nič iné nezakúsili. Pre mňa, v tej chvíli ako turistu, bolo nádherné pozorovať západ slnka, aký som ešte nevidela, alebo v tom tichu a tme počúvať vietor, pozorovať hviezdy... Naozaj, tieto dary prírody sú nádherné a možno aj takou odmenou pre ľudí, ktorí tu žijú.

Celkom som bola prekvapená, že tú nadmorskú výšku som znášala veľmi dobre, dokonca ani len hlava ma nebolela. Zato spolusestra si to odniesla asi za nás všetkých. Cestou domov sme navštívili mesto Oruro, kde mi sestry ukázali baziliku a tiež sme pozdravili biskupa, ktorý je verbistom Poliakom. Som veľmi vďačná sestrám, že mi chceli ukázať ďalšiu tvár Bolívie, za ich srdečnosť a sesterskosť.

Ja som začiatkom decembra ukončila kurz španielčiny ale od pondelka začnem ešte jeden mesiac individuálne s jednou profesorkou. Slovná zásoba je bohatá a na jej zvládnutie budem potrebovať asi viac ako 3 roky. Od februára začíname nový školský rok, a teda aj aktivity s deťmi a mladými. Nakoľko to je v mojich silách, natoľko sa chcem zapojiť a byť nápomocná. Sestry mi dokonca kúpili husle, tak cez Vianoce bola premiéra a myslím, že aj hudbou sa môžem postupne priblížiť k deťom. Tie sú veľmi zlaté, srdečné a spontánne. Ja ich všetky ešte nepoznám, ale oni mňa áno. Je milé počuť, ako na ulici zakričia – Buenos días hermana Sara. Nie sú skúpe na objatie, úsmev, či pomoc, ak sa neviem vyjadriť.

Tak moji drahí, to je odo mňa pre dnešok všetko. Rada by som vám poslala aj nejaké fotky, ale internet nie je natoľko silný, aby ich preposlal. Tak to si nechám na potom,  keď sa s vami stretnem.

Ďakujem za vaše modlitby, povzbudenia a ostávam s vami spojená.

S láskou

Sr. Sára 


 

Fotogaléria

01
02
03
04
05
06
07
08
09
10
  • 01
  • 02
  • 03
  • 04
  • 05
  • 06
  • 07
  • 08
  • 09
  • 10
  • feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie