Som veľmi rada, že som tu...

Milovaní, ozývam sa vám opäť z Filipín. Túžim po tom, aby ste spolu so mnou spoznávali túto krajinu, ľudí a tiež mohli načerpať z bohatstva udalostí, ktorých som svedkom.

 Ako som spomínala, sme medzinárodná skupina sestier a túto našu pestrosť prezentujeme osobitne každú nedeľu cez kultúrne dni. Začali sme filipínskym kultúrnym dňom, pokračovali slovenským, vietnamským, kórejským a v nedeľu sa uskutočnil ukrajinský. S poľskou kultúrou a jedlom sa podelí sa nami ešte sr. Ewa Lidia, SSpS, ktorá nie je priamo v skupine 7 sestier pripravujúcich sa na večné sľuby, ale je zodpovedná za túto etapu.                                                                                

Čo to vlastne znamená ten kultúrny deň? Medzinárodnosť je prvkom našej rehole. Ak je možné, žijeme vo viackultúrnych spoločenstvách. Je dobré poznať čo – to z histórie inej krajiny, niektoré zvyky ľudí pre vzájomné porozumenie.

Slovenský kultúrny deň sa konal 30.októbra. Hostí sme privítali chlebom a soľou. Nepiekla som vlastný chlieb, bol to taký filipínsky chlieb. Trocha sladký, ale tvarom sa aspoň podobal na ten náš. Ak Filipínci jedia chlieb, je to skôr toastový chlieb alebo sladké pečivo. Obyčajne jedia ľudia ryžu na raňajky, obed a večeru. Vrátim sa späť k nášmu dňu. Zaznela naša hymna a premietla som prezentáciu so základnými informáciami o našej krajine. V nej som poukázala na krásu našej prírody, bohatstvo kultúry, predstavila históriu, náboženskú vieru, tradície. Naši hostia boli nadšení z našich ľudových tancov. Mohli zažiť i krátku ukážku. Nebola som tu totiž jediná zo Slovenska. Spolu so mnou tu boli dvaja slovenskí kňazi pôsobiaci na Filipínach. Obaja zo Spoločnosti Božieho Slova – verbisti - p. Stanislav Orečný a p.Peter Fillo. P. Peter bol čerstvo prišelec, len 3. deň. Posilou nášho tela a ducha bol Eucharistický Chlieb počas sv. omše a tiež jedlá zo slovenskej kuchyne. Úžasným darom pre mňa bola medzinárodnosť. Koľko národností by sme mohli nájsť medzi cca 23- ma hosťami? Spolu 12 – Filipíny, Vietnam, Kórea, Ukrajina, Poľsko, Maďarsko, Fidji, Papua Nová Guinea, Mozambik, Čína, India a Slovensko. Vďaka Bohu za dar tohto dňa!

Počas nedeľňajšieho ukrajinského dňa nás potešili svojou návštevou i mladí študenti zo sociálne znevýhodneno prostredia. Ich štúdium je podporované kresťanskou neziskovou organizáciou JPIC –IDC, a tá zasa funguje popri Spoločnosti Božieho Slova.  Deti a mladí majú vďaka štedrosti dobrodincov šancu chodiť do školy. Dalo by sa povedať, že školstvo tu  je bezplatné, ale i tak si mnohé chudobné rodiny nemôžu dovoliť poslať svoje deti do školy kvôli plateniu výdavkov za školskú uniformu, zošity. 

Naša komunita sestier chodí každý štvrtok k deťom a mladým z ulice do centra Balay Samaritano, ako som už aj spomenula v predchádzajúcom liste. Učíme sa s nimi angličtinu, kreslíme, pomáhame s kúpaním, hráme sa. Jedna sestra využíva svoj talent a strihá im vlasy. Každá sa angažuje spôsobom, ako vie. Okrem toho chodíme v soboty poobede do dump site. Je to vlastne smetisko.  A na tomto mieste žijú i ľudia. Celé rodiny. A keby ste vedeli, koľko tu je detí! Často, keď držím na rukách malé dieťa, tak žasnem nad silou života. Skutočne život sa tiskne dopredu aj na takýchto miestach. Nemožno ho zadržať. Mnohé deti tu však zomierajú pre nedostatočnú zdravotnú starostlivosť.  Čo môžme pomôcť my, je byť medzi týmito ľuďmi, pomôcť edukáciou, deliť sa s vierou, jedlom, podporovať vzdelanie detí. Príjmom týchto ľudí je zbieranie odpadu a ich triedenie. Keď z mesta príde smetiarske auto, každý sa snaží získať najlepší tovar – plasty, kovy, ... Tie potom predajú a majú peniaze na jedlo, kúpenie pitnej vody, popr. pre deti do školy, lieky, alebo alkohol... Tie lepšie situované rodiny majú aj elektrinu. Deti zbierajú odpad tiež. Často jedia, čo nájdu... Nedávno som bola svedkom, ako si deti užívali zábavu v bôbe, alebo čo to bolo. Hlavne,že sa to šmýkalo. Je tu veľa komárov, múch, potkanov. Mnohé veci sa delím z rozprávania, čo počujem. Sama som na hlavnom smetisku nebola, len na jeho okraji. Je tu vlastne taká malá dedinka, kde je aj materská škôlka z bambusového dreva, kaplnka. Máme tu sv. omše. Cítim tu radosť, pokoj...

Chcem sa s vami podeliť s príbehom 7 –ročnej Generous. V jednu sobotu prídeme do dump site a v kaplnke vidíme bielu truhlu a v nej 16 – mesačného chlapca. Mama, brat a staršia sestra Generous boli tiež v kaplnke. Na zemi vidíme riady.  Generous bola tiež chorá. Mala horúčku. Držala si brucho. Bola bosá a jej šaty stratili farbu pod nánosom prachu. Spýtali sme sa mamy, či má nejaké lieky. Nie. Poprosili sme o dovolenie zobrať ju k nám domov – umyť ju, dať jej lieky. A tak Generous prišla na noc k nám.Do rána jej teplota klesla a Generous vnímala, že je na neznámom mieste. Bola vystresované a chcela ísť domov. A tak sme ju odviedli späť k mame. Aj keď nepoznám cebuano, jazyk, ktorý ľudia bežne rozprávajú, mám rada dump site. Chcem byť aspoň trocha s tymito ľuďmi a poznať ich osudy. A viem, že Ježiš by tu bol tiež prítomný a vlastne aj je.

Je tu veľa mravcov, termitov, komárov. Po návrate s dump site som si nechala topánky pred dverami mojej izby. A ráno idem z WC a pozerám: mravce. Sledujem ich cestičku a vidím, že si uprostred mojej izby spravili autostrádu. Ináč tie mravce sú veľmi disciplinované. Idú jeden za druhým a žijú v spoločenstve. Idem za nimi a hľadám zdroj. Musí tu byť nejaký mŕtvy hmyz alebo pozostatok jedla. To oni hneď zacítia. Všetko treba uchovávach v plastických boxoch. Nasledujem mravce, až dôjdem k mojim sandálom. Tu je zdroj. Pri prechádzke cez smetisko sa mi niečo nalepilo na podrážku. Umyjem to a dám na slnko. A v izbe potrela podlahu kriedou proti mravcom. To pomáha. Aj keď niekedy si nájdu miesto a vlezú i do postele.  Ale story so sandálmi ešte pokračuje. Poobede volá spolusestra na mňa, či to nie je moja topánka, čo kúše náš pes Jojo. Proste zvieratá milujú moje sandále...

Ešte nazrieme trocha, ako ľudia prežívali sviatky Dušičiek. Ako v Latinskej Amerike, aj tu ľudia strávia pri hroboch veľa času. Na hroboch sa slávi sv. omša, prinesie sa jedlo, ktoré tu potom spoločne jedia. Cez noc zostávajú tiež. Je to príležitosť pre celú rodinu sa stretnúť. Filpínci sú veľmi rodinne orientovaní. Dospelé deti podporujú rodičov, súrodencov. Mnohí Filipínci vycestovali za prácou alebo sa vydali do USA, Saudskej Arábie, Odtiaľ posielajú peniaze na Filipíny. Je tu úcta k starším. Späť k Sviatku zosnulých. Sú tu cintoríny , kde sú mnohé hrobky veľmi veľké, pri niektorých postavené domčeky, iní majú náhrobné kamene alebo urny. A potom sú v meste cintoríny pre chudobnejších. Žiadna zeleň. Deti pália trávu ( nie marihuanu, ako niektorých pri tráve možno napadnúť). Je to stará povera, že ak nechcete, aby vás zlý duch strašil, pred odchodom z cintorína treba prekročiť tento dym. Na cintoríne bol pred sochou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho obrovský oheň. Bola som zvedavá, čo to znamená. Ľudia prinášajú sviece za zomrelých, tie zapaľujú pri hroboch svojich blízkych alebo ich dávajú asistentom, ktoré ich v desiatkach hádžu do tohto ohňa.

Som veľmi rada, že som tu. Ďakujem za Vaše modlitby. Pomáhajú mi.  Zatiaľ sa mi dá celkom v pohode zvyknúť na teplo, hmyz, dopravu. Každodenné udalosti sú pre mňa výzvou, ako žiť prítomný okamih, milovať život, byť vďačná Bohu, milovať seba a iných, odpúšťať. Modlím sa za Vás a prajem nám, aby nás spájala neutíchajúca Božia láska do jedného spoločenstva. Prajem požehnaný advent prežitý zvlašť v kruhu rodiny a ak sa dá, aspoň trocha v pokoji pri svetle adventých sviec. Myšlienka na záver: Na konci..., nebudú sa rátať roky v Tvojom živote, ktoré si prežil, ale život v Tvojich rokoch.

V láske sr. Katka, SSpS


 Fotografia 

 

007
006
004
005
011
008
010
009
012
001
014
013
016
015
002
003
  • 007
  • 006
  • 004
  • 005
  • 011
  • 008
  • 010
  • 009
  • 012
  • 001
  • 014
  • 013
  • 016
  • 015
  • 002
  • 003
  •   

    feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie