Svedectvo dobrovolníčky

Volám sa Alexandra a mám 26 rokov. Narodila som sa v nádhernom mieste na severovýchode Poľska. Ako dieťa som sa veľmi zaujímala o svet, bola som radostná a priateľská. Bohužiaľ, v čase dospievania sa do môjho srdca vkradla rebélia a ja som sa  vzdialila od viery i od Cirkvi.

Napriek tomu túžba žiť pre druhého človeka tkvela v mojom srdci a ja som hľadala rôzne možnosti, aby som sa mohla angažovať ako dobrovoľník. Myslím, že z tohto dôvodu som si vybrala študijný odbor psychológiu. V tom čase som odmietala Boha i Jeho učenie, takže to všetko malo charakter hľadania na slepo, pokúšala som sa nájsť naplnenie na vlastnú päsť. Na šťastie Boh bol stále blízko, bojoval o mňa a hľadal spôsoby, aby som začula Jeho hlas a vrátila sa na správnu cestu, cestu s Ním.

Prelomovou udalosťou v mojom živote bol vycestovanie dobrovoľníkov do Indie počas štúdií. Pán mi dovolil uvidieť na vlastné oči ľudí žijúcich v chudobe a napriek tomu vlastniacich oveľa viac odo mňa. Po návrate do Poľska som sa postupne čoraz viac približovala k Bohu a pomaly som začínala rozumieť, že som nástrojom v rukách dobrého Otca a iba keď Mu to dovolím, môžeme spoločne robiť úžasné veci v prospech blížnych. Súčasne ako som postupne dovoľovala Bohu, aby bol Vodcom v mojom živote a premieňal ma zvnútra,  rástlo vo mne po celý čas presvedčenie, že mám robiť viac, neuspokojovať sa štúdiom, prácou a pohodlným životom. Rozhodla som sa, že chcem zmenu a vycestujem tento krát o niečo bližšie – do Maďarska.  Bola to študentská výmena a hoci som prežila nádherné chvíle, túžby môjho srdca zostali aj naďalej neuspokojené. V Budapešti som sa bližšie spoznala  s prácou verbistov a tiež Misijných sestier Služobníc Ducha Svätého. Významným pre mňa bolo to, že som uprostred nich stretla Poliakov, s ktorými som sa mohla slobodne zdieľať myšlienkou, že možno Boh túži po tom, aby som vycestovala na misie.  Ten pocit zanechať všetko a zasvätiť sa službe v prospech najbiednejších a bezbranných sa stával čoraz intenzívnejším, hoci v skutočnosti som sa ho pokúšala zahlušiť cez každodenné početné záväzky a rozptýlenia. Vedela som, že  profesionálna práca mi neprináša uspokojenie a že môj život neprináša ovocie, ale vysvetľovala som si to na rôznymi spôsobmi. Nevedela som, čo vlastne naozaj Boh odo mňa chce. Rozmýšľala som, či misie nie sú v mojom prípade len útekom od reality alebo mojím výmyslom? Či by som sa nemala tešiť radšej  z toho, čo mám: dobrej práce, priateľov? Či nie je lepšie sústrediť sa na budovanie budúcnosti - manželstva (o to viac, keď sa na mojej ceste objavil veľmi dobrý človek)? Také a tiež iné otázky vírili vo mne, ale v histórii môjho života tak veľa vecí ukazovalo na to, že Boh ma vo svojej múdrosti  vlastne viedol cestou smerom k misiám dokonca aj vtedy, kedy som schádzala z cesty a kráčala temnou dolinou. On bol so mnou. Miloval, odpúšťal a ... trpezlivo čakal.

Vďaka osobnej skúsenosti v misijnej komunite, vytvoreniu priateľstiev s misionármi a misionárkami slúžiacimi v Maďarsku a tiež vďaka ich svedectvu života som mohla lepšie porozumieť, v čom spočíva misijná služba a čo znamená mať misijného ducha. To ma upevnilo pri rozhodnutí o vycestovaní. Veľmi som riskovala, z ľudského hľadiska môj výber nie je rozumný ani výhodný. Napriek tomu, po tom, ako som sa rozhodla, nevediac kde, ani ako sa to má stať, Boh sa naozaj o všetko postaral. Neznamená to, že ihneď zmizli ťažkosti a neboli problémy. Práve naopak. Dostala som výpoveď v práci, musela som zniesť ťažké rozhovory s priateľmi, rodinou, zanechať miesta a osoby, na ktoré som bola veľmi naviazaná. Viem však, že zakaždým, keď dôverujem Bohu a Jeho vnuknutiu, dostanem mnohonásobne viac a s Jeho všemohúcnosťou tie prekážky sú ničím. On plní všetky moje dobré priania, na každom kroku sa presviedčam ako nás všetkých miluje a ako veľmi nám chce darovať život v hojnosti. Od okamihu odovzdania Mu svojho života v každej oblasti viem, že s Ním nie je nič nemožné, pretože to On je Ten, ktorý koná a ja Mu len dovoľujem. Avšak každý deň musím i chcem zodpovedne ten výber potvrdzovať: svojimi skutkami, slovami i myšlienkami. Samozrejme, je to len začiatok cesty, veľa je ešte predo mnou, každý deň sa učím znova vstávať ako dieťa.

Keď nakoniec sa mojou misijnou krajinou stala Ghana, vôbec som nevedela, čo si mám myslieť. Nikoho som z tej krajiny nepoznala, kultúra tej krajiny, či tradície mi boli cudzie. Napriek tomu aj v tejto oblasti mi Boh ukázal, že neexistujú náhody: počas niekoľkých mesiacov mi poslal do cesty osoby, ktoré boli v tej krajine alebo mi boli ochotní pomôcť. Neustále pociťujem Jeho podporu cez druhého človeka a moje srdce je naplnené vďačnosťou. Aj naďalej mám v srdci otázky a obavy, ale učím sa žiť v úplnom odovzdaní, o čo tiež prosím Pannu Máriu.

Verím, že vycestovanie do misií mi pomôže nájsť odpovede na otázky týkajúce sa môjho povolania a s väčšou istotou ho budem môcť lepšie realizovať v budúcnosti. Záleží mi na prehĺbeniu vzťahu k Bohu a odpovedi na Jeho pozvanie, nech je akékoľvek. Viem, že len s Ním si vyberiem to najlepšie, lebo On túži po mojom šťastí.

Vzdialená od neustálych rušivých podnetov budem môcť ľahšie počuť Jeho Slovo, ktoré dáva skutočný život. Chcela by som darovať seba a zároveň sa môcť učiť od ľudí, s ktorými budem žiť, pracovať a stretávať sa.

Keď som zaregistrovala, že v Poľsku je témou nového liturgického roka: „Choďte a hlásajte“, uvedomila som si, že to je naozaj výzva adresovaná mne. Jeden z členov poľského episkopátu nás povzbudzoval, aby: „všetci, ktorí si uvedomujú, že sú pokrstení, prijali Ducha Svätého a cítili sa misionármi.“ Aj ja, ako sa zdá, som to naozaj začula a verím, že Boh mi dá silu na zrealizovanie povolania v službe Jemu i druhému človeku!

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie