Prvé podelenie z USA

Píšem Vám z mojej novej - prechodnej krajiny. Ako už možno viete odlietala som 26. Októbra z letiska z Viedne do Chicaga, kde začnem od decembra medzinárodnú probáciu - prípravu na doživotné sľuby.

Tešila som sa, že kontrola na letisku pre mňa  dobre dopadla. Na rozdiel od niektorých ľudí, ktorí prešli veľmi striktnou kontrolou som mala veľké šťastie. Po vzlietnutí lietadla sme leteli asi 30- 40 min, keď zrazu nastali turbulencie. Nevedela som, čo sa deje. Zrazu nám pilot oznámil, že nejaké vtáky nám vlietli do vrtule a zničili motor a my sa musíme vrátiť naspäť do Viedne. Bol to pre mňa šok, čo teraz budem robiť. Cítila som sa ako stratená.

Ako sme vystupovali z lietadla započula som za mnou niekoho hovoriť po slovensky a tak som sa otočila.  Bol to jeden starší manželsky pár, hneď som sa im  prihovorila. Neuveríte mi, sú to pôvodom Slováci, žijúci v Amerike, ktorí emigrovali pred 45 rokmi do Ameriky. Sú tiež katolíci. Pán Jozef je dokonca kostolník a zároveň  prezident asociácie Slovákov a Čechov žijúcich v state  Indiana, susedný štát od Illinois, kde som ja.

Veľmi som sa potešila, že mi ich Pán Boh poslal do cesty. Sú to veľmi milí ľudia, ktorí mi veľmi pomohli na letisku. V krátkom čase  sa k nám pripojila ešte pani Anka zo Slovenska, ktorá keď počula ako volajú moje meno, zistila , že som Slovenka tak rýchlo dobehla k nám. Takže sme vytvorili zaujímavú štvoricu Slovákov.

Na letisku sme strávili cely deň čakaním v rade, pokým sme sa dostali  k okienku, kde nám vyhľadávali najbližšie náhradné lety do Ameriky. Na noc nás ubytovali v hoteli blízko letiska. Cítila som sa ako nejaká filmová hviezda - obed na letisku, večera a raňajky v hoteli, všetko zdarma. Strávili sme spolu veľmi pekný večer delením sa príbehov našich životov. 

Na druhy deň ráno sme sa ešte spoločne  stretli pri raňajkách, a potom sme sa rozlúčili a vydali  každý svojou cestou , pretože každému z nás našli iný let do Ameriky. Ja som letela do Warszawy, kde som dlhší čas čakala na ďalší let do Chicaga. Na letisku bolo zaujímavé sledovať ľudí prechádzajúcich okolo mňa. Niektorí z nich ma s úsmevom zdravili.

Keď som konečne sedela v lietadle do Chicaga, zistila som, že všade naokolo  sú skoro sami Poliaci. Pri mne však sedel jeden Američan, ktorý bol ku mne veľmi úctivý. Tento krát let bol v pohode, síce dlhy, ale príjemný. Keď sme vystúpili z lietadla, boleli ma strašne nohy. Mala som ich opuchnuté a to som musela znova  čakať  v dlhom rade na kontrolu, ktorá bola prísnejšia ako vo Viedni.

Keďže som prosila o predĺženie mojich víz, zaviedli ma do jednej miestnosti, ktorá bola plná ľudí rôznych národnosti. Všetci po mne pozerali, kto som. Cítila som sa tam ako nežiadúca osoba. Našťastie všetko dobre dopadlo a ja som dostala víza bez problémov. Na letisku ma už netrpezlivo čakali moje nove spolusestry. Keď sme kráčali na parkovisko k autu, zastavil ma jeden pán z Litvy, ktorý bol so mnou v miestnosti ,keď sme čakali na víza. Myslel si, že som z Ruska a tak ma chcel pozdraviť a popriať veľa šťastia v Amerike. 

Do provinciálneho domu sme prišli neskoro večer, takže som unavená a šťastná, že som už konečne doma skočila rovno do postele.

 Na druhý deň ma všetky sestry srdečne vítali. Hneď začali spomínať sr. Bohumíru, sr. Zuzanu S., sr. Máriu F. a tešia sa, že som teraz ja s nimi. 

 Keď navštevujem staršie spolusestry na 1. poschodí - Maria hall, každá chce so mnou rozprávať a počuť niečo o Slovensku a tiež o mojej misii v Južnej Afrike. Ja zase vyzvedám od nich o ich misii v Ghane, Papue New Guinei ...

Minulú nedeľu sme tu spoločne slávili Halloween. Sestry už vopred pripravili  masky, z ktorých si každá z nás mohla vybrať, čo sa jej páči. Popritom sme súťažili - lúštenie  tajničky, rôzne hlavolamy...,. Bolo krásne sledovať radosť, úsmev na tvárach starších spolusestier.

Včera sme boli so sr. Monikou - provinciálkou navštíviť druhú komunitu Rogers Park, neďaleko od nás, kde sú dve juniorky, ktoré budú so mnou v probácii. Tam som stretla aj sestru Rosu z Indonézie, ktorá bola v skupine s našou sr. Sedis, srdečne ju pozdravuje.

2. novembra som sa vybrala s jednou spolusestrou na cintorín. Chcela som vidieť hrob našej sestry Karisimy zo Slovenska. Začal však silný dážď a my sme sa museli vrátiť. Bola som z toho trochu sklamaná, ale sestry mi sľúbili, že keď bude pekne počasie pôjdu so mnou a ukážu mi jej hrob.

Dnes doobeda ma sr. Nadiya zobrala na jej apoštolát v nursing home pre chorých a starších ľudí, kde sme mali pre nich communion service, čo bol pre mňa veľmi pekný zážitok. Keď sme sa vrátili domov, dozvedeli sme sa smutné správu, že nás náhle  predišla do vecnosti naša  sr. Mary Helen Sullivan, SSpS, ktorá ešte ráno slávila spolu s nami v kaplnke sv. omšu. Takže nás čaká vo štvrtok pohreb.

Poobede nás prišla navštíviť sr. Adriana, SSpS z Argentíny s ktorou sme mali zaujímavý workshop o interkulturácii.

Každý deň prináša niečo nové.  Každý deň nám Pán Boh pripravuje veľa prekvapení a my tak môžeme  objavovať a zakusovať Jeho veľkú  lásku aj  v celkom drobných maličkostiach.

Som Vám všetkým nesmierne vďačná za všetky Vaše modlitby a obety, ktoré prinášate za nás všetky, ktoré sme tak vzdialene od rodnej domoviny. Každý deň si Vás nosím vo svojom srdci a pri sv. omši Vás prinášam Bohu na oltár ako môj obetný dar.

Prosím naďalej o Vaše  modlitby, aby Pán otváral čoraz  viac a viac moje srdce na všetko to, čo pre mňa pripravil.         

V láske Ducha Svätého       sr.Viera, SSpS


Fotografia

001
002
003
004
006
007
008
009
010
  • 001
  • 002
  • 003
  • 004
  • 006
  • 007
  • 008
  • 009
  • 010
  •     

     

    feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie