JEDNO MALÉ „AHOJ“ PRE SLOVENSKO Z NEKONEČNE VELKEJ BRASIL...

Viem, že viera je začiatkom, začiatkom všetkého a vo všetkom. Začiatkom misie. Existuje tu ešte iné slovo a to je vrcholom: láska. Teda dve slová: Viera a Láska. Podstata dvoch krídiel v misii a pre misiu. Bez krídiel let je nemožný.  

Misia v Amazonke bola kedysi mojím snom, ktorý sa vo februári tohto roka stal skutočnosťou. Naše moderné storočie nás všetkých poháňa za všetkými možnými spôsobmi ako si život len a vždy uľahčiť. Ani v jedinom okamihu nie sme zvaní k odvahe snívať o tom čo možno prinesie viac ovocia zvaného: ľudskosť, rovnosť - rovnoprávnosť, spravodlivosť.

Dnes je to osem mesiacov, čo sa pokúšam obývať amazonskú zem, kultúru a všetko čo k tomu patrí. Naša Misijná Kongregácia Služobníc Ducha Svätého má tu v provincii Brazílie – juh tri komunity. Je to veľmi málo, je omnoho viac potrieb a výziev.

Ako komunita SSpS pracujeme v jednote s diecézou Roraima, ktorá je na hraniciach s Venezuelou a Guiana. Naša misia sa nachádza v malom mestečku (15. 000 obyvateľov), Alto Alegre (alto = vysoký...alegre = radosť, v preklade veľká radosť), ktoré sa nachádza vo vzdialenosti okolo 90 km od hlavného mesta: Boa Vista. Všetky úradné záležitosti sa riešia v Boa Vista, čo nezjednodušuje chod a život misie ba naopak.

Vo farnosti, ktorú nám tunajší Otec Biskup (Dom Mário) zveril máme 21 komunít, z tých sú 10 indiánske komunity. Iná kultúra, iný svet, iné myslenie...akési porovnávanie alebo prirovnávanie je tu nemožné neexistujúce.  Jediné čo mám teraz v mojom vlastnom prežívaní je otázka: ako je možné, dnes žiť takýmto spôsobom. V pravde sa môžem zveriť, že sa to nezmestí do európskeho myslenia jednej misionárky. Potrebujem každý deň veľkú dávku trpezlivosti o ktorú sa snažím z celých síl. Život tu je veľmi obmedzený. Amazonka dnes je veľmi vykorisťovaná, okrádaná a zneužívaná. Neexistujúca možnosť obrany, ochrany. Tí, ktorí sú vlastníci tejto zeme indiánske kmene (Wapichana e Machuxi) sú z nej vyhadzovaní a právne okrádaní o to čo je ich vlastníctvom. Indiáni vedení svojou vlastnou kultúrou nie sú pripravení bojovať o to čo sa volá vlastníctvo, bojujú vo svojej slobode o to čo je dnes zabudnuté: život – existencia. Teda bojujú nie o to čo človek vlastní – má, bojujú o to čo človek je! Ale to naša spoločnosť, ktorá sa krúti okolo kapitálu nikdy nepochopí.

Brasil je krajinou neúprosných rozdielov, omnoho viac tu na severe, v Amazonke. Indián tu nemá žiadnu hodnotu, dôstojnosť a už ani nehovorím o práve. Lebo sú to zvyčajne ľudia, ktorí nemajú žiadne štúdium, sú analfabeti čo sa týka našich zákonov. Oni majú svoju vlastnú – vnútornú organizáciu v aldei – komunite, svoje vlastne reči, ktoré ovládajú a tiež svoje vlastné zákony. Sú často krát ovplyvňovaní „bielym človekom“ čo prináša mnoho závislosti: alkohol, droga, hry, násilie...atď.

Je to veľmi ťažké písať o tom, oveľa ťažšie je žiť, iný svet, iné myslenie. Jedno indiánske príslovie hovorí: „Ak chceš pochopiť svojho priateľa, obuj si jeho sandále a preš lapaj s nimi aspoň niekoľko kilometrov“. Tak nateraz je toto mojou misiou, obula som si sandále tejto misie a pokúšam sa chodiť v nich, s vierou i nádejou v láske, že raz sa mi to určite podarí. Že raz budem môcť priložiť ruku k dielu za práva a slobodu tých, ktorí sa nevedia a nedokážu obhájiť.

Posielam srdečné pozdravy z Brazílie pre Slovensko a zároveň prosím o modlitby, ktoré vzpružujú a tiež posilňujú našu slabosť v ľudskosti v stavaní Božieho Kráľovstva tu a teraz.