Ďakujem za veľký Boží dar

Po dlhšom čase sa znova ozývam z Filipín. Desať mesiacov mojej probácie sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. 

Milé moje spolusestry, priatelia a známi:-)

Po dlhšom čase sa znova ozývam z Filipín. Desať mesiacov mojej probácie sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. Ani neviem, ako vyjadriť vďačnosť za tento požehnaný čas. Moje srdce preteká radosťou, pokojom a dojatím z nesmiernej Božej lásky a tiež modlitieb a podpory Vás všetkých. Nech je On sám Vašou odmenou.

Keďže naposledy som písala ešte minulý rok, chcem sa trošku s Vami podeliť, ako sme odvtedy prežívali náš čas.

Krásnym zážitkom boli pre mňa Vianoce. Narodenie Spasiteľa sme slávili s ľuďmi v Balay Samaritano (centrum pre ľudí, čo žijú na ulici - väčšinou deti a starší ľudia), s rodinami na Umapade (miesto na okraji smetiska, kde chodíme každý týždeň na apoštolát) a večerou v komunite, na ktorú sme pozvali jednu rodinu, čo žije na ulici. Bolo to krásne. Cítila som, že takto prežité Vianoce sú skutočnou oslavou a privítaním Spasiteľa. Keď sa delíme s druhými s našimi životmi a oni sa delia s nami. My im možno môžeme dať i čosi materiálne, ale oni nám dávajú možnosť dotýkať sa v nich Krista a často sú našimi učiteľmi radosti, lásky, vzájomnej pomoci a prirodzenej múdrosti. Uvediem pár príkladov: V Balay Samaritano je jeden muž (okolo 60 rokov). Každý deň dostávajú v centre jednoduché jedlo, väčšinou ryžovú kašu. Na Vianoce každý dostal balíček ryže a dve mäsové konzervy. Pre týchto ľudí je to veľká vec. Keď sme prišli po Vianociach, jedna z našich sestier sa ho opýtala, ako mu chutilo. On jej odpovedal:  „Viete, sestra, na ulici blízko miesta, kde spím, žije matka s piatimi deťmi. Starý muž zase toho toľko nepotrebuje. Dal som jej ten balíček, lebo ona to potrebuje viac ako ja." Skutok tohto muža a to, s akou samozrejmosťou to urobil, ma hlboko dojal. Sama seba som sa pýtala, či by som sa aj ja dokázala deliť nielen z prebytku, ale aj z toho posledného, čo mám. Vidieť viac potreby druhých, ako tie svoje, zostať hladná, aby sa druhí nasýtili... 

Ďalšou radostnou a dojímavou skúsenosťou bola pre mňa sv. omša na Umapade. Na Štedrý večer tam bolo ešte viac detí ako obyčajne (a to ich vždy býva veľa). Prichystali samostatne jasličkovú pobožnosť a počas sv. omše zahrali príbeh o narodení Spasiteľa. Na Vianoce je tu zvyk, že sa po sv. omši ide každý pokloniť malému Ježiškovi. Doniesli sme teda sošku Dieťatka v životnej veľkosti aj s kolískou. Všetky deti sa k nemu nahrnuli, hladkali ho, spievali mu a dávali do kolísky keksíky, ktoré sme im doniesli. Chceli niečo malému Ježiškovi darovať. Toľko nadšenia, radosti, lásky a štedrosti, koľko dávali tieto deti, z ktorých mnohé pod stromčekom doma nečakali žiadne darčeky, to ma učí, čo je to skutočné bohatstvo... Boli to nádherné Vianoce!

V januári sa na Filipínach, špeciálne v  Cebu, slávi ich najväčší sviatok - Santo Nino (Dieťatka Ježiš). Úzko súvisí s príchodom kresťanstva na Filipíny. V bazilike Santo Nino v Cebu je soška malého Ježiška, ktorú priniesli Španieli ako dar miestnemu kráľovi (náčelníkovi), keď prišli. Pri veľkom požiari kostola, v ktorom bola uložená, hoci všetko ostatné zhorelo, soška zostala nepoškodená. Odvtedy narastala stále viac úcta k Santo Nino a každý rok navštívi baziliku mnoho pútnikov. Sviatok - fiestu, tu oslavujú skutočne veľkolepo. Na uliciach sú sprievody zložené z mnohých hudobníkov a tanečníkov v krásnych kostýmoch. Každá tanečná skupina má kráľovnú, ktorá tancuje so soškou Santo Nino. Oslavy trvajú 9 dní a posledné 3 dni sú naozaj intenzívne. V bazilike sú sväté omše, ľudia nadšene spievajú, tancujú a vyprosujú od Santo Nino všetko, čo nosia vo svojich srdciach. My sme sa na mnohých týchto oslavách a modlitbách zúčastnili a bol to skutočne nezabudnuteľný zážitok. Cebu sa počas osláv rozrástlo o milión pútnikov, život sa zastavil a všetko sa zameralo len na oslavu Božského Dieťaťa. 

Február bol mesiacom misijnej skúsenosti. Naša „osmička" sa rozdelila na dve skupiny a rozbehli sme sa do sveta. Mali sme príležitosť vyskúšať si, ako prebieha život a apoštoláty našich sestier v provincii Filipíny - Juh. Dva týždne sme strávili na ostrove Tacloban, kde sestry pracujú v škole a pomáhajú tiež ľuďom postihnutým tajfúnom Jolanda. Ubehlo od neho už pár rokov, ale následky sú ešte stále viditeľné. A to nielen na krajine, ale hlavne v srdciach ľudí, ktorí prišli o svoje domovy a mnohí aj o svojich blízkych. Na tomto apoštoláte ma veľmi oslovila úzka spolupráca sestier s laikmi. V podstate len vďaka nim môžu tieto projekty podpory obetiam tajfúnu a tiež pomoci chudobným fungovať. Je to krásny príklad toho, ako sa v Cirkvi pekne dopĺňame a spoločnými silami môžeme budovať Božie kráľovstvo. Ďalšie dva týždne sme strávili na ostrove Bohol, kde sa sestry venujú hlavne apoštolátu v škole a pomáhajú tiež ženám, ktoré sa stali obeťami obchodovania s ľuďmi. Snažia sa cez rôzne semináre a prednášky šíriť aj osvetu o tomto probléme, ktorý tu má veľké rozmery. Tiež sme mali možnosť spoznať „naživo" aj tunajší školský systém a doslovne si posedieť so žiakmi v lavici. Deti boli na našu prítomnosť veľmi otvorené a mali veľa, veľa otázok. Chceli, aby sme im porozprávali niečo o našich krajinách, zvykoch, prírode... Z informácií o Slovensku boli najviac nadšené tým, že tu máme sneh ;-)

Tak nám ubehol mesiac praxe a opäť sme sa stretli v Cebu. Ani sme sa nenazdali a nastalo pôstne obdobie a oslava našich najväčších sviatkov. Veľkú noc - vigíliu, podobne ako Vianoce, sme tiež slávili s našimi ľuďmi na Umapade. Sú už pre mňa ako rodina, prirástli mi k srdcu, tak som sa tomu veľmi tešila. Veľmi ma inšpiruje nadšenie týchto ľudí, s akým slávia sviatky, ich radostné a vďačné srdcia. A tiež húževnatosť s akou sa nepodávajú často veľmi tvrdým životným podmienkam a situáciám. Veľkonočnú nedeľu sme potom slávili ešte s našimi spolusestrami v provinciálnom dome a navštívili sme aj ružové sestry, ktoré nás vždy privítajú naozaj veľmi vrúcne a sestersky. 

Na veľkonočný pondelok sme sa presunuli do exercičného domu na 30 dňové duchovné cvičenia. Bola to tak hlboká a intenzívna duchovná skúsenosť Božej lásky a dobroty, že mi je to ťažko opísať. Vyslovujem teda len veľké ďakujem za všetky vaše modlitby, ktorými ste ma mnohí sprevádzali.

Je tu ešte niečo, pre mňa veľmi dôležité, s čím sa chcem s Vami podeliť. Niečo, čo sa dotklo môjho srdca tak hlboko a naučilo ma tak veľa, že to tam ostane navždy. Keď sme začali chodiť na Umapad, veľmi ma upútalo jedno dievčatko. Volalo sa Charity a malo 4 roky. Chvíľu mi trvalo, kým som sa  odnaučila porovnávať a hľadieť na všetko našimi európskymi očami. Keď som videla tú veľkú chudobu, akosi automaticky mi v hlave vyskočila myšlienka, že v takejto biede si predsa ľudia nemôžu naplno vychutnať život a určite trpia. A vtedy sa objavila Charity. To dievčatko bolo reklamou na radosť zo života. Jej oči hľadeli na všetko s takým nadšením a radosťou, vyžaroval z nej život v takej sile a kráse, ako sa s tým stretávame väčšinou len u nevinných detí. Keby boli moje „teórie" správne, a materiálne podmienky by naozaj tak súviseli so životnou spokojnosťou, dieťa ako Charity sa na Umapade nemohlo objaviť. V jej očkách bolo nebo. Vtedy som si to neuvedomovala, ale reprezentovala všetko, o čo som sa aj ja usilovala. Ako som už písala, počas probácie sa snažíme kráčať cestou vďačnosti za všetko, čo každý deň prináša. Učíme sa žiť tu a teraz. Nenechať sa zaťažovať problémami z minulosti, či strachmi z budúcnosti. Žiť prítomnosť ako jediný moment, v ktorom skutočne môžeme stretnúť Boha, sami seba, byť v kontakte s celým stvorením, prejavovať lásku a nehu, pomáhať si navzájom, preciťovať emócie, skutočne žiť. Toto všetko Charity bravúrne ovládala. Žila naplno prítomnosť a vyžarovala život a radosť všade okolo. Bolo to akoby jej prirodzenosťou. Možno preto ma tak veľmi oslovila. Mala bosé, doráňané nôžky, ale „oblečená bola do svetla"...

Ďalšie riadky sa mi píšu ťažko, ale chcem sa s Vami podeliť s celým jej príbehom: Keď sme sa po duchovných cvičeniach vrátili na Umapad, povedali mi, že Charity zomrela. Najprv som bola v šoku a nemohla som tomu uveriť. Myslela som, že som možno nerozumela. Nevedela som si predstaviť, že to dieťa, ktoré pre mňa symbolizovalo život a radosť, zomrelo. Ale rozumela som správne. Bola to pravda. Charity sa poranila a dostala tetanus. Nebola očkovaná a kým si rodina uvedomila, že je to vážne, bolo neskoro. Keď som sa to dozvedela, šok vystriedal hnev. Obviňovala som systém, ktorý nechá zomierať deti na choroby, na ktoré dávno existuje vakcína. Myslela som, že si nemohli dovoliť očkovanie kvôli chudobe, a tak som sa hnevala i na všetkých, ktorým je jedno, že deti žijú na smetisku, sú hladné a hrajú sa medzi odpadkami. Nikdy som nepocítila stratu dieťaťa tak zblízka. I keď mi Charity nebola pokrvnou rodinou, moje srdce si ju akoby adoptovalo. Cítila som veľkú bolesť, smútok a hnev. Dva dni to mnou „lomcovalo" tak, že som sa na nič iné nemohla sústrediť. Cítila som však, že toto nie je správna cesta, a že nechcem, aby spomienky na Charity sprevádzali takéto pocity. Potrebovala som sa od hnevu a smútku oslobodiť. A tak som poprosila o pomoc sr. Ewu, ktorá nás týmto časom probácie sprevádza. Pomohla mi pozrieť sa na to inak a aj v takejto situácii kráčať cestou vďačnosti. 

A tak teraz, vďaka malej Charity a pomoci múdrych ľudí, ktorých nám Pán Boh vždy posiela do cesty, sa zmenil môj pohľad na život, aj na smrť. V prvom rade som si musela v konkrétnej situácii uvedomiť, že život nekončí. Malá Charity nielenže je teraz určite v nebi, ale navždy bude žiť aj v mojom srdci. To je asi aj jeden z dôvodov, prečo sa s Vami s touto veľmi osobnou skúsenosťou delím - aby žila možno aj vo Vašich srdciach. 

Ďalšou dôležitou vecou pre mňa bolo uvedomenie si, aká dôležitá je kvalita života. Niekto za 4 roky života môže zažiť viac radosti, lásky a šťastia, ako niekto iný za 80 a môže meniť a obohacovať aj životy iných. To je výzva aj pre môj každodenný život. Nepremárniť čas, ktorý mi tu Pán Boh dá, ale plná vďačnosti tešiť sa z Jeho darov, nechať sa Ním napĺňať, premieňať a deliť sa potom so Životom v jeho najhlbšej podstate. Keby šiel vrátiť čas a ja by som mala možnosť, urobila by som všetko, aby som zachránila pozemský život Charity. Ale aj teraz viem, že ona žije. Žije večný, nebeský život v objatí Lásky. Hlboko sa dotkla môjho života a veľa som sa od nej naučila. Stala sa pre mňa tiež orodovníčkou za dar radosti a vďačnosti za život. Takže odteraz, keď sa ocitnem v situáciách, že niekde vo mne alebo okolo mňa bude chýbať radosť a bude to akési „mŕtve", viem koho budem prosiť o príhovor.

Cesta vďačnosti je naozaj vždy možná, lebo náš Boh je stále tu a všetko vie obrátiť na dobro. A nakoniec zotrie všetky naše slzy...

Je toho ešte veľmi veľa, čím ma Pán Boh požehnával v tomto čase probácie. Keby som to všetko mala vyjadriť jedným slovom, bolo by to slovo Život! Objavila a precítila som tu, že náš Boh je naozaj Bohom Života a chce nám ho dať v plnosti. Nechal ma objavovať ho a dotýkať sa ho vo všetkom, s čím som sa na svojej ceste stretla. Akoby nanovo otvoril moje zmysly a ja môžem vnímať ako život pulzuje vo mne, všade okolo mňa, ako je to všetko orientované na dobro a ako za tým všetkým stojí On - Život dávajúci Duch...Moje srdce prekypuje vďačnosťou a veľmi sa už teším na moje doživotné sľuby - na úplné odovzdanie seba Láske a Životu.

Moje drahé spolusestry a priatelia, chcem Vám všetkým ešte raz poďakovať za všetky Vaše modlitby, obety, podporu a lásku. Kiež Vás Pán Boh hojne požehnáva a napĺňa Vaše srdcia Jeho láskou, pokojom a radosťou. Mam Vás rada a pamätám na Vás vo svojich modlitbách!

V láske Ducha Svätého

sr. Jozefína, SSpS


 Fotografia

 

01
01b
1c
02
3
04
05
06
07
08
09
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
  • 01
  • 01b
  • 1c
  • 02
  • 3
  • 04
  • 05
  • 06
  • 07
  • 08
  • 09
  • 10
  • 11
  • 12
  • 13
  • 14
  • 15
  • 16
  • 17
  • 18
  • 19
  • feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie