25 rokov rehoľných sľubov SSpS, 2015

Kázeň p. Petra Dušičku, SVD

Začnem jednou otázkou. Myslím, že každý z nás čo sme tu, vie na ňu odpovedať. Otázka znie: Čo myslíte, má prídavné meno „márnotratný“ pozitívny alebo negatívny význam? Myslím, že každý povie, že má negatívny význam. V Slovníku slovenského jazyka je k tomuto slovu aj definícia: ľahkomyseľnenerozvážne mrhajúci majetok, hýrivý. Vo Sv. Písme máme aj podobenstvo o márnotratnom synovi, čiže o synovi, ktorý márnivým životom premrhal imanie, dedičstvo, čo dostal od otca.

Teraz druhá otázka. Čo myslíte, má tento výraz „márnotratný“ aj kladný, pozitívny význam. A ak, v akej súvislosti. Kto vie na túto otázku odpovedať?

Prečo vlastne sa na to pýtam? Vo Vita Consecrata, posynodálnej apoštolskej Exhortácii Jána Pavla II o zasvätenom živote sa tento výraz vyskytuje 2x, a to v článku 104. Sv. Otec v tomto článku, ktorý je až v závere, odpovedá na otázky mnohých, ktorí sa pýtajú na zmysel zasväteného života a považujú ho za „márnenie“ či premárnenie života, energie, mladých síl, ktoré by sa dali využiť efektívnejšie. Sám som na vlastné uši počul túto námietku, kde jeden učiteľ sa vyjadril na adresu jedného duchovného povolania: to je ale škoda, to je ale premárnenie života, tento chlapec tak nadaný, keby išiel študovať vedu, mohol by ľudstvu pomôcť nejakým vynálezom, ale takto – to je premárnený život.

Nepýtajú sa niekedy aj rodičia, alebo príbuzní zasvätených osôb, alebo aj my sami túto otázku: A čo mám vlastne zo života? Nemám rodinu, nemám deti, nemám dom, čo vlastne po mne zostane? Nebol to premárnený život? Nie sú to premárnené roky? Nenapadne aj nás niekedy táto otázka, zvlášť, keď sa nám nedarí, keď život nejde podľa našich predstáv?

Sv. Otec odpovedá na takýto postoj evanjeliovou epizódou, ktorá sa odohrala v Betánii. Mária vzala libru pravého vzácneho nardo­vého oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja" (Jn 12,3). Ju­dášovi, ktorý pod zámienkou starosti o chudobných žialil nad takou veľkou márnotratnosťou, Ježiš odpovedal: "Nechaj ju!" (Jn 12,7), píše Sv. Otec.

A ďalej píše Sv. Otec: „To, čo sa ľudským očiam môže zdať márnotratnosťou, člo­veku, ktorý je v hĺbke srdca uchvátený Kristovou krásou a dobrotou, je zrejmou odpoveďou lásky, radostným vzdávaním vďaky za to, že sa mu dostalo osobitného poznania Syna a spoluúčasti na jeho božskom poslaní vo svete. “ (VC 104)

Takže, v tomto prípade je „márnotratnosť čosi pozitívne, ba dokonca je to podstata zasväteného života. V zasvätenom živote ide o „márnotratnú lásku“, ktorá je odpoveďou na „Božiu márnotratnú lásku“. Ten prvý, kto je „márnotratný“, kto len rozdáva svoje bohatstvo, teda svoju lásku a to bohato a na všetky strany a pre každého, je totiž Boh sám. Boh si nič nenecháva pre seba, všetko dáva, nemá strach, žeby o čosi prišiel, je ako fontána, ktorá sa napĺňa a prekypuje, prelieva sa ponad obrubu, vylieva sa do okolia, prúdi život. Pán Ježiš u Matúša (Mt 5, 45) používa na túto prekypujúcu dobrotu Boha a jeho lásku voči všetkým ľuďom obraz Slnka.

Pozýva nás milovať aj nepriateľov a dodáva: „aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ Teda Slnko je obrazom tejto „márnotratnosti“ Boha, ktorý takto rozhadzuje svoje lúče na celý svet. Uvedomujeme si to? Od Slnka veľa dostávame, to vie každý, už keď vyjde ráno, hneď sa inak cítime, a polia, teplo, atmosféra? Dávame mu my však čosi späť? Dávame? Aj keď nebudeme mu nič dávať, aj keď budeme proti nemu kamene hádzať, či rakety strieľať – aj tak bude svietiť na nás? Pravda? Toto je Slnko márnotratné so svojimi životodarnými lúčmi, tak je Boh „márnotratný so svojou láskou“, ktorú rozlieva na každého.

Dnes teda, keď slávime toto strieborné jubileum, chceme Bohu ďakovať za túto lásku, chváliť a zvelebovať ho, lebo naša odpoveď na jeho lásku je možná len preto, že sa on predtým sám nás dotkol týmto „lúčom svojej lásky“. Toto nám Ježiš sám zjavil, takého Boha, a on sám Ježiš – bol tak isto takto „márnotratný“, lebo všade „rozsieval Božie slovo“ lásky, aj do poľa, ale aj do tŕnia, aj na cestu – aby dal každému možnosť. Nič tým nestratil, nič mu tým neubudlo.

Vlastne, ak sa vrátime teraz k tomuto obrazu do Betánie a pomazanie Pána vzácnym nardovým olejom, tak môžeme povedať, že sám Pán Ježiš Kristus je touto nádobou; ona je znakom samého Ježiša Krista. V tajomstve svojho utrpenia sa stáva takouto nádobou s drahocenným olejom. Vo večeradle sa stáva chlebom, ktorý sa láme a rozdáva za život sveta, a na kríži z jeho srdca vyteká krv a voda; takto dáva svoj život sa mnohých. Ktosi povedal, že v Káne bolo 6 prázdnych nádob, a siedmou bola tá na kríži, čiže otvorené srdce Ježišovo, z ktorého sa vylieva životodarná voda. Nardový olej bol veľmi cenný, vzácny, drahý, no oveľa vzácnejší je Ježišov život, ktorý sa „vylieva“ dáva za život sveta, oveľa vzácnejší je Boží život, Božia láska. Boh sa nám dáva vo svojom Synovi „márnotratne“. Toto je tajomstvo Božej márnotratnosti, na ktorom majú účasť aj zasvätené osoby. Toto slávime, tohto sa dotýkame, na tomto tajomstve Božej márnotratnosti máme účasť aj všetci čo sme tu teraz zhromaždení, v tejto Eucharistii.

Vráťme sa však k Vita consecrata. Ak si tento paragraf pozriete, tak jednu poznámku k tomu musím povedať. Nadpis tohto článku nie je márnotratnosť, ale nezištnosť bez hraníc. Márnotratnosť je však „provokačnejší“ výraz, má viac emócií, náboja v sebe.

Sv. Otec potom hovorí, že „len z takéhoto života sa cíti príjemná vôňa do okolia, čosi príťažlivé.“ Naozaj, náš život je krátky na to, aby bol premárnený nezmyselnosťami. Ide tu o túto: márnotratnú lásku, ktorá sa rozdáva a nič za to nechce, jednoducho sa dáva.

Láska totižto sa môže iba dávať, nedá sa za ňu zaplatiť, to potom nie je láska, ak čosi dávam a čakám späť, čakám odplatu alebo tajne počítam s odplatou. To je potom prízemné, nedostatočné, to by poškvrnilo lásku. Láska sa nedá kúpiť, s ňou sa nedá obchodovať, nie je tovarom, je darom.

Poznáme výraz, „Ja to robím z lásky – poznáme tento výraz, iba v rodine to beží, teda nepýtam odmenu.“ Pekne čítame vo Veľpiesni: „Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“ (Pies 8, 6-7)

O tomto je zasvätený život, je potom tou „vôňou, ktorá napĺňa celý dom, je „vzácnou ozdobou Bo­žieho domu, ktorým je Cirkev.“ S týmto som sa chcel s vami podeliť.

Milé sestry jubilantky dnes tu stojíte pred nami, ako svedkovia tohto posolstva, tejto márnotratnosti Božej lásky, ktorú ste aj vy zviditeľnili vo vašich životoch.

Nerozprával som históriu vášho života, ani miesta, kde ste pôsobili, ale cítim, že toto je to podstatné.

            Možno len jednu poznámku. Je 20 rokov po blahorečení“ a je tu brožúrka od Sr. Ortrud Stegmaier SSpS, Apríl 2015, Generalát SSpS o blahoslavenej Márii, Heleny Stollenwerkovej. Táto brožúrka začína otázkou: „Ján Pavol II ju pozdvihol k úcte oltára. Odvtedy uplynulo 20 rokov. Tí, čo boli za i tí, čo boli proti blahorečeniu sa pýtajú: stálo to za všetku tu námahu a čas? Čo sme získali?“

            Aj jej život čakania v Steyli, jej život potom vo vašej Kongregácii, potom u klauzúrnych bol takýmto „márnením“. A predsa bol požehnaním pre mnohých. Nech na jej orodovanie, sa aj vy stávate „Eucharistiou“ živým Kristom, ktorý sa dáva za život sveta, nech na jej orodovanie Duch Svätý vás napĺňa istotou a vedomím o pravdivosti slov Pána: že kto stratí svoj život, čiže kto „premárni“ život pre mňa a pre evanjelium, získa ho pre život večný. Amen.

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie