Cesta na Filipíny

Môj prvý deň je za mnou. Chcem sa s vami troche podeliť, aký bol let. Pred kontrolou som pustila jednu pani predo mňa a nakoniec sa z nej stal môj strážny anjel.

 Srdečne Vás pozdravujem z Cebu.

Môj prvý deň je za mnou. Chcem sa s vami troche podeliť, aký bol let. Pred kontrolou som pustila jednu pani predo mňa a nakoniec sa z nej stal môj strážny anjel. Je z Filipín, ale žije v Dubaji, kde sa vydala. Pomohla mi aj vo Viedni, aj na letisku v Dubaji, kde som potrebovala nájsť spojenie. Pred rozlúčkou mi dala do ruky peniaze, aby som mala na jedlo a pitie na letisku. Ďalší anjel bola sestra benediktínka, ktorá ma zastavila v Dubaji na letisku. Išla domov, na Filipíny, z misie v Argentíne.  Strávili sme spoločne čas čakaním na lietadlo a tiež mi pomohla, aby som vystúpila načas z lietadla v Cebu, lebo ona pokračovala ďalej. Boh je dobrý!!

Let bol perfektný. Bol to úžasný pocit, keď som prvýkrát vzlietla. Nemala som problém s tlakom. Čudovala som sa, ako to môže byť, že sa mi zdá, že lietadlo nejde rýchlo a pritom prejde toľké kilometre. Bolo podarené sledovať napr. Budapešť zvrchu, alebo vidieť Karpaty v Rumunsku, Turecko, ktoré je dosť hornaté. Snažila som sa priradiť mestá, ktoré som videla na mojom monitore v lietadle ku krajinám, ktorými sme prechádzali. A videla som, že mám medzery o niektorých štátoch!! Myslela som na Sv. Otca, ktorý žehná krajinám, nad ktorými letí a snažila som sa trochu aj ja….

V Dubaji sa mi zišli dobré rady, ktoré som dostala ešte na Slovensku. Najprv nájsť svoj gate, potom sa rozhliadať okolo. Chcela som sa pozrieť do modlitebnej miestnosti. Jedna bola osobitne pre ženy a druhá pre mužov. Aj som to spravila, ale neskôr. Najprv som sa snažila nájsť môj gate. Našťastie, na opačnej strane letenky bol nakreslený plán letiska a tak mi nebolo až tak divné, keď ma chodby k môjmu getu viedli k vláčiku, niečo ako metro, a ten nás dopravil do inej letiskovej haly. Tam sa už dalo v pohode nájsť ten môj. A mala som čas na… osvieženie, návštevu modlitebne, rozhovor s benediktínkou…… V druhom lietadle som si trochu aj zdriemla. Už som nemohla až tak pozerať von. Rolety na oknách boli zatiahnuté, ľudia spali alebo pozerali videá a vnútri bola tma. Považovala som to za rušivé, keď niekto, teda ja a ešte dvaja alebo traja chceli vytiahnuť roletu.

Personál aj služby boli úplne perfektné. Čerešničkou na torte je fotka, ktorú mi spravili v lietadle. Šla som na WC, bolo obsadené, čakala som. A tu ma oslovila letuška, či chcem spraviť fotku. Nevedela som, ako zareagovať, ona že to je zadarmo. Odfotila ma, hneď aj vložila fotku do obalu a podala mi. Že často fotia deti… Utrúsila som poznámku, že aj ja som ako dieťa…

Na letisku ma čakali sestry. Bolo to úplne super načasované, lebo 3 sestry z Vietnamu a sestra Svetlana z Ukrajiny prileteli len 30 minút predo mnou z Manily, a tak nás naraz sr. Ewa Lýdia prišla vyzdvihnúť. Sme na 3 týždne v provinciálnom dome, náš domček sa opravuje. Teším sa, že sme tu so sestrami a v ich podmienkach. V skupine nás je 7. Tri sestry  z Vietnamu – Len, Hoa, Huyen, Svetlana z Ukrajiny, Soomin z Kórey, Maris z Filipín a ja. Je pre mňa zaujímavé, že tie sestry z Vietnamu, sú prvé, ktoré skladajú večné sľuby. Vietnam patrí pod provinciu Filipíny sever. SSpS prišli do Vietnamu v roku 2002.

Zvykám si na vlhkosť, komáre, únavu, jedlo, hmyz. Niektoré veci mi nie sú až tak divné, lebo si spomínam na rozprávanie sestier. Také malé jašteričky tu pobehujú po stenách, ako u nás pavúky. Na izbe nesmieme mať žiadne jedlo, lebo to zožerú, hm ako sa to volá, neviem.

V noci som, Bohu vďaka, dobre spala. Ráno sme boli na sv. Omši. Kázeň 20 minút. Dlhšia, ale veľmi jasná angličtina a praktické rady. Dnes som dosť spala aj cez deň. Asi aj z letu, aj zmena času. Máme 3 dni na relax, privyknutie si. V pondelok začíname probáciu. Všetko okolo vnímam očami – nové ovocie, stromy, ušami – zvuky vtákov, klaksóny áut a motoriek, chuťou – sladké zemiaky, ovocie, hmatom a hlavne srdcom.

Budem už končiť, je u nás večer a ráno skoro vstávame do kostola. Srdečné pozdravy pre všetkých. Rozhodla som sa napísať rovnaký list aj sestrám, aj rodine, priateľom.

P.S. Veľký zážitok tu majú z mojej výšky. Sestry majú z toho srandu.  Sestry sa zaujímajú, ci mi je posteľ dosť veľká. Je akurát. Má možno 180 cm a ja mám 174.

Prajem vám, aby sme naplno žili prítomný okamih, každý na mieste, kde sme.  a boli otvorené….

Ďakujem za vaše modlitby a lásku.      sr. Katka


 

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie