Sr. Kanízia zavŕšila svoju pozemskú púť.

Nepozerala sa na svoje podlomené zdravie, ale s ochotným a radostným srdcom darovala svoj čas a zbytok svojich síl opatrovaniu chorých spolusestier, ale i navštevovaniu starších ľudí v dedine.  Sprevádzala ich svojimi modlitbami a pre každého mala úsmev a slová povzbudenia.

Narodená:                                   01. január 1928          Hruštín, okr.  Námestovo

Vstup do Misijnej  kongregácie:    07. apríl   1948             Ivanka pri Nitre

Sv. sľuby:                                   08. december 1954    Horné Staré Město

Doživotné sv. sľuby:                     07. december 1960    Bíla Voda u Javorníka

Zomrela:                                     11. október 2016       Ivanka pri Nitre         

Sv. omša a rozlúčka so zosnulou bude vo farskom kostole sv. Michala v Zlatých Moravciach  dňa 14.10.2016  o 14,00 Hod.

Sestra Kanízia, krstným menom Rozália, sa narodila ako piate z deviatich detí rodičom Štefanovi Hojovi a Márii, rodenej Martvoňovej. Rodina žila  jednoducho a skromne a hoci práce bolo mnoho, rodičia prakticky žili svoju vieru a tak vychovávali aj svoje deti. Nedele a sviatky boli dňami radosti a vďačnosti Bohu za všetky dobrodenia. Aj cez týždeň  vždy išiel niekto z rodiny na sv. omšu, aby priniesol požehnanie pre nastávajúci deň. Otec často hovorieval nám deťom: „Deti, čas ktorý dáme Pánu Bohu, nie je nikdy stratený.“ – spomína si sr. Kanízia.

Základnú školu navštevovala v rodnom Hruštíne a už v druhom ročníku bola na prvom svätom prijímaní. Sviatosť birmovania prijala roku 1939 z rúk spišského biskupa Jána Vojtašáka.  Rozália už od detstva pociťovala túžbu po zasvätenom živote, ktorá sa u nej prehlbovala najmä na hodinách náboženstva. Pán farár deťom často rozprával o misiách a o nepokrstených deťoch v ďalekých krajinách. Ako žiačka základnej školy vstúpila do združenia „Detinstva Ježišovo“, aby mohla podporiť deti v misiách buď modlitbou alebo malou obetou alebo aj drobnou finančnou podporou. Pravdepodobne už v týchto časoch  bolo zasiate semeno misijného povolania sestry Kanízie, ako si sama spomínala.

 Po skončení II. svetovej vojny, v roku 1947 sa dozvedela, že v Spišskom Štiavniku sa konajú duchovné cvičenia pre dievčatá. Prihlásila sa aj ona a práve tu, v Spišskom Štiavniku, sa jej mnohé veci vyjasnili a túžba po zasvätenom živote vzrástla natoľko, že si po návrate domov napísala žiadosť o prijatie do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého do Ivanky pri Nitre. Odpoveď o prijatí prišla na faru, keďže rodičia ešte nevedeli o jej úmysle. Až po vybavení všetkých záležitostí, oznámila svoje rozhodnutie rodičom. Rozlúčka bola ťažká pre obidve strany, lebo podľa vtedajších rehoľných pravidiel sa sestra  už nikdy nemala vrátiť domov.  Rodný dom i rodný kraj opustila mladá Rozália 7. apríla 1948   a vlakom cestovala do kláštora v Ivanke pri Nitre. 

Pri obliečke 06. januára 1949   prijala rehoľné rúcho a nové meno - sestra Kanízia – na znak nového života v úplnej oddanosti Kristovi a misijnému dielu Cirkvi. Dvojročný čas prípravy na skladanie prvých rehoľných sľubov - noviciát - však v Ivanke nedokončila.  Nadišiel  rok 1950 a s ním likvidácia kláštorov, známa pod názvom „Akcia K“.

Sestra Kanízia bola spolu s ostatnými sestrami a novickami 11. októbra 1951  odvezená z Ivanky pri Nitre do Čiech, do fabriky TEXLEN v Horním Starém Měste u Trutnova, kde za zatvorenými dverami tamojšieho kostola tajne zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Vo fabrike pracovala osem rokov.  V roku 1959, keď tam sestry ukončili svoju prácu, sestra Kanízia bola požiadaná presťahovať sa do Charitného domu v Bílej Vode u Javorníka. V tom čase tam boli sústredené sestry zo 14 reholí. „Mali sme síce málo priestoru, ale všetky sme svorne nažívali“ – spomína si sestra Kanízia.   „Významné dni sestier museli zostať utajené a tak to bolo aj s našou prípravou na zloženie doživotných sľubov. Duchovné cvičenia sme si konali len útržkovite a samotná slávnosť bola večer v jedálni. Bolo to ako v katakombách. Do pamäti sa mi vryl výrok Pátra Dreveka SVD: „Ak sa už tu do Bílej Vody nevrátime, ale tie steny  tu bozkom iste uctiť aspoň po smrti  prídeme.“ – spomína sr. Kanízia. Charitný dom v  Bílej Vode sestra Kanízia opustila 15. februára 1969 a potom  ešte jeden rok pracovala ako sanitárka v Domove dôchodcov v Jindřichovicích pod Smrkem.  Na Slovensko sa vrátila 1. januára 1970 a to do Zlatých Moraviec, kde sa otvorila výroba paramentov pod patronátom Spolku Sv. Vojtecha. V paramentike sr. Kanízia pracovala 25 rokov. Neskôr, už ako dôchodkyňa vypomáhala v exercičnom dome v Spišskom Štiavniku.  

 V roku 2000 prišla do provinciálneho domu v  Ivanke pri Nitre, kde s nezištnou láskou vypomáhala pri starších chorých sestrách.  Starala sa najmä o sr. Alžbetu, s ktorou strávila i mnoho aktívnych rokov rehoľného života. Nepozerala sa na svoje podlomené zdravie, ale s ochotným a radostným srdcom darovala svoj čas a zbytok svojich síl opatrovaniu chorých spolusestier, ale i navštevovaniu starších ľudí v dedine.  Sprevádzala ich svojimi modlitbami a pre každého mala úsmev a slová povzbudenia. Bola vitálna a plná energie do vysokého veku. Hoci ju choroba v posledných rokoch pripútala na lôžko,  jej nezlomnú dôveru v Boha bolo cítiť z každého jej slova.  Svoj život naplnený modlitbou, radostnou prácou a obetou odovzdala svojmu Stvoriteľovi a Pánovi dňa 11. októbra 2016.

 Sestra Kanízia, odpočívajte v pokoji!

 

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie