Púť na Velehrad

Dnes, na sviatok slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda sme sa aj my pripojili k 30 000 pútnikom, ktorí prišli do Velehradu poďakovať sa Bohu za dar viery.

Hlavný celebrant a kazateľ Marc kardinál Ouellet, prefekt kongregácie pre biskupov, to vyjadril vo svojom príhovore nasledovne: „Vzdávame úctu týmto dvom svätým misionárom gréckeho pôvodu, ktorým sa podarilo odovzdať vašim predkom nový život evanjelia takým účinným spôsobom, že sa stal zásadným nielen pre vás, ale tiež pre všetky slovanské národy, ba pre celú Európu“. Podarí sa i nám odovzdať dnešnej generácii v Českej Republike nový život evanjelia spôsobom, ktorému porozumejú? Táto otázka zaznievala v našich srdciach, keď sme putovali poľnou cestičkou z dedinky Jalubin do Velehradu i späť. Bola lemovaná širokými lánmi dozrievajúceho obilia, ktoré nám tak živo pripomínali slová evanjelia, zaznievajúce pri dnešnej slávnostnej sv. omši vo Velehrade: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ Pán Ježiš ponúka však ďalej v tomto evanjeliu i dve možnosti riešenia: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ a „Choďte! Posielam vás.....“  Cítili sme, že tie slová patria i nám. I my sme poslané dnešným ľuďom tohto národa prinášať radostnú zvesť zrozumiteľným spôsobom, povedať im, že existuje niečo, čo nepomíňa, čo je večné. Mimovoľne mi prišiel na rozum príbeh z detstva sv. Cyrila: Vtedy bolo obľúbenou zábavou vyššej spoločnosti sokolníctvo. Už malí chlapci – medzi nimi i Konštantín – mali svoje cvičené dravé vtáky. Konštantín miloval svojho krahulca tak, ako to deti dokážu a bol na neho hrdý, pretože bol dobre vycvičený. Stalo sa však, že jedného dňa sa mu krahulec z letu nevrátil. Jeho matka najprv plačúceho Konštantína utíšila a potom mu vysvetlila, že človek veci nadobúda a zase stráca, že každé pozemské šťastie niekedy skončí a vystrieda ho smútok. Chlapec sa zamyslel a po niekoľkých dňoch sa k rozhovoru opäť vrátil. Povedal matke, že musí byť niečo, na čo sa človek má tešiť, pretože inak by život nemal zmysel. A pretože má matka pravdu, že všetko pozemské skôr či neskôr človeka opúšťa, musí byť príčina radosti v niečom vyššom. A čo iné by to bolo, keď nie niečo nebeské, niečo, čo je u Boha.

Radostná zvesť, ktorú našim predkom zrozumiteľným spôsobom zvestovali sv. Cyril a Metod pretrváva a prináša ovocie i dnes, po 2000 rokoch. Potvrdila to i nasledovná udalosť: Keď sme sa po slávnosti pred bazilikou delili so spomienkami s jednou známou zo Slovenska, všimli sme si, že nás počúva a pozoruje neďaleko stojaci cyklista. Keď sme sa k nemu zvedavo otočili, prehovoril k nám rýdzou slovenčinou: „Práve premýšľam o tom, aký rozdiel je medzi slávnosťou, ktorú som tu zažil v roku 1986 a dnes. Vtedy tu všade naokolo stáli policajti s obuškami. Dnes nám tu zaznieva hudba.“ Áno, Kristovo posolstvo nemôžu zastaviť ani obušky, ani režimy. To je naša nádej a sila v našom misijnom poslaní.       sr. Katarína Florková


Fotografia

001
002
003
  • 001
  • 002
  • 003
  •             

     

     

    feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie