Z novej komunity Titagallo

Od môjho posledného listu prešlo snáď aj niekoľko mesiacov, preto to teraz napravujem a chcem sa s vami podeliť o novinky z misie v Bolívii.

Milá rodinka, spolusestry, priatelia a známi,

Asi najväčšou novinkou je, že od januára patrím do novej komunity Titagallo, teda aj pre mňa samú je veľa situácií a prežívaní nových. Titagallo je tzv. campo, alebo vidiek po slovensky, vzdialené od Cochabamby 3 hod. cesty. Hovorím vzdialenosť hodinovo, lebo kilometrovo to nie je až tak ďaleko, ale cesty sú väčšinou prašné, preto sa tu vzdialenosť ráta na hodiny. Sme vo výške 3 800 m. nad morom, ide už o altipláno, kde vládne dosť chladné podnebie. Ale krása prírody je na nezaplatenie. Žijeme vlastne priamo v horách, môžem si tu vychutnať ihličnaté stromy...Vždy keď prechádzame jednou časťou lesa, cítim sa ako v štiavnickej dubine J. A tak sa sestry smejú, že prechádzajúc touto trasou treba spomaliť, aby som si vychutnala kúsok domova. Aj keď spomaliť sa už asi ani nedá, lebo normálna rýchlosť autom po týchto hrboľatých cestách je tak 20, max. 30 km/hod.

V Titagallo máme komunitu s 3 sestrami – ja, Viktoria bolivíjčanka a Mária indonézanka. Hlavnou činnosťou je internát so 60 deťmi od základnej po strednú školu. Keďže ľudia žijú roztrúsení v malých komunitkách, kde nie sú školy, deti prichádzajú do internátu z okolitých lazov peši 3 – 4 hod. cesty, mnohé z nich musia prejsť riekou, čo v obdodbí dažďov nie je žiadna sranda. Čo je však pre mňa povzbudzujúce, že si vzájomne pomáhajú, chodia v skupinkách, tu neexistuje zatiaľ individualizmus. Som tu ešte krátko na to, aby som dokázala vidieť veci objektívne a aj vám priblížiť realitu takú, aká je, s čím tu ľudia zápasia, čo sú ich radosti a nádeje. Ale zažila som naozaj srdečné prijatie zo strany detí aj domácich ľudí. Prvé momenty sú také neisté pre mňa aj pre nich, ale po jednom dvoch dňoch sa začínajú otvárať a snáď aj budovať dôveru.

A ako som začala moju misiu tu? Po 2,5 roka života v Cochabambe som cítila, že rada by som zažila a zakúsila aj realitu na vidieku, kde je život oveľa jednoduchší, chudobnejší a určite obohacujúci pre mňa samú pri porovnávaní toho, čo máme my, a čo majú títo ľudia. Takže túto moju žiadosť regionálna predstavená prijala a dnes som tu. Prvý deň som viezla nášho dobrovoľníka k hlavnej ceste, čo je asi hodinu odtiaľto, aby mohol chytiť autobus a ísť do La Paz. Aby som sa nevracala sama, išli so mnou aj dvaja chlapci z internátu, ktorí cestu poznajú spamäti. Keďže tu nepremáva žiadna doprava, ľudia čakajú pri ceste, či sa náhodou neobjaví nejaké auto. No a keďže som sa objavila ja, tak vôbec som nemusela mať strach, že sa budem cestou vracať sama. Najskôr nasadol jeden manželský pár, potom sme cestou stretli dve dievčatá, ktoré šlapali do Titagallo a chýbal im ešte dobrý kusisko cesty. Pýtala som sa chlapcov, či ich poznajú, že ich zvezieme. A oni že jasné, to sú naše dievčatá z internátu. A tak sa začala moja nová misia. Mladí sa celou cestou pýtali, kde leží Slovensko, ako sa tam rozpráva, aká je príroda, aký je prezident J, kde som sa naučila jazdiť, či mám svoje auto J... no a sestry mi potom vraveli, že keď nie sú ticho a začínajú sa pýtať, budujú si takto dôveru. Keď sme sa vrátili, našla som atlas sveta a ukázala najprv, na akom kontinente leží Slovensko a potom, aká sme malinká krajina.

 Trošku vám popíšem realitu, ktorú mám možnosť vidieť za tento krátky čas. Ľudia tu rozprávajú svojím indiánskym jazykom quechua, čo je úplne ale úplne odlišný od španielčiny. V škole sa rozpráva španielsky, takže s deťmi sa dorozumiem bez problémov. Ale vidím to tak, že sa dám na štúdium ďalšieho jazyka. Keďže do mesta je veľmi ďaleko a poblíž nie je ani chýru ani slychu po nejakej práci, ľudia tu žijú z toho, čo si vypestujú a čo vychovajú. Pasú celé dni ovce, poniektorí majú kravy, lamy... a vypestovať sa tu dajú jedine zemiaky a pšenica. Altipláno je veľmi tvrdé na život, preto aj relatívne mladí ľudia vyzerajú starí, zničení a vyrobení. Elektrinu tu máme zavedenú iba od novembra minulého roka a vodu máme väčšinou iba dažďovú. Internát má našťastie zavedené potrubie, a vodu zachytáva do obrovského tanku, z ktorého sa potom používa. Čo je však smutné, že častokrát ľudia potrubie rozbijú, aby mali vodu pre ich pozemok, a teda veľmi často je potrebne hľadať, kde je potrubie poškodené a napraviť to. A to hovorím o kilometroch a kopcoch, kde vedie potrubie. Napríklad aj teraz, po prázdninách, nie je voda, lebo niekto potrubie pretrhol. Vždy je potrebné nájsť aspoň 2 chlapov, ktorí sú ochotní hľadať príčinu. Autom ich odvezieme na miesto, od ktorého sa môže dostať už len peši, a oni aj celý deň kráčajú popri potrubí a hľadajú. Zatiaľ čo my v Titagallo čakáme na znamenie, či opravili chybu a či počuť, že voda priteká. Potom zídu na miesto, kde môžeme prísť autom a vyzdvihnúť ich. Pýtala som sa sestier, či dedina tiež má prístup vody do domov z nášho internátneho tanku. Tak vraj nie, do domov potrubia neexistujú. Keď som tak nad všetkým uvažovala, som naozaj povzbudená týmito ľuďmi, ktorí sú ochotní pomôcť nám, hoci oni sami nemajú žiaden prínos z toho.

Nikto z detí sa nesťažuje na to, že nie je voda, že sa nemôžu osprchovať. Tieto dni nám veľa pršalo, takže vodu sme nazbierali z odkvapov zo striech a bolo jej naozaj veľa. Ale v tomto chladnom podnebí je tak ľadová, že nikomu sa nechce ani len ruku namočiť J. Ale slúži aspoň na umývanie riadov, upratovanie a splachovanie.

Ja chodím naobliekaná aspoň v 3 – 4 vrstvách a keď sa pozriem na nich, tak mi je ešte väčšia zima. Oni sú už asi dobre navyknutí na toto podnebie. A samozrejme, žiadne kúrenie tu neexistuje, a to máme akože leto. No, teším sa na zimu tu, čo je v európskych letných mesiacoch. Ale asi jej veľa nezažijem, lebo tento rok v júni a v júli by som mala byť na dovolenke na Slovensku, ak Pán Boh dá. Tak sa veľmi teším na osobne stretnutie s vami.

 Pripájam aj zopár fotiek, aby ste mali trochu predstavu. Ľudí som ešte nefotila... niekedy ma to stojí veľa, vytiahnuť mobil a odfotiť si ich. To akoby som chcela zachytiť chudobu očami európana. Ak budeme mať vybudovaný vzťah, potom odfotím. To už nebude fotenie chudoby, ale ľudí, s ktorými žijem. A to chce čas...

 S láskou si vás objímam, myslím v modlitbách a tiež o ne prosím pre našich ľudí a pre túto misiu.