V ostatnej dobe viac používame výraz „tancujúcej trojice”. Keď sa snažíme vniknúť do hĺbky tohto pojmu, začneme porovnávať, alebo v mysli sa nám vynára, čo všetko potrebuje človek, aby sa zapojil do tanca…Pamätám si, že ako mladé dievča, keď sme šli na zábavu, v mojich rokoch, počula som odporúčanie: „Keď chceš tancovať, nechaj sa viest svojím partnerom.“ Často krát som to skúsila a veru, až som sa prekvapila, ako mi to šlo,… aj keď nie som veľmi tanečný typ.
Prečo tento úvod? Keď som bola oslovená, aby som napísala niečo o mojom účinkovaní tu v Argentíne, prišla mi na um myšlienka „tancujúcej Trojice“. V Argentíne som 23 rokov a cítim, že je to presne tak, ako pri tanci: NECHAJ SA VIESŤ PARTNEROM, v mojom prípade je to Pán. Hlavne nechať sa viesť Duchom Svätým a život sa plní neplánovanými prekvapeniami.
Pôsobila som v sociálno – pastoračných komunitách, v pastorácii povolaní a práci s mládežou, ale aj vo formácii lídrov, aby ľudia vo svojej komunite boli protagonistami a povzbudzovali svoju komunitu pri katechéze, keď nie je prítomný kňaz; sprevádzať pri pohrebe modlitbou, … Tiež som mala možnosť pracovať v nemocnici, kde som pocítila silu Pána, ktorý ide dva kroky predo mnou … prečo? Som rehoľná sestra. Ľudia niekedy, keď pocítia dôveru v nás, tak cez nás vidia Boha. Pán sa sprítomňuje cez moju prítomnosť, vtedy cítim výzvu, že mám byť ako ON; mať slová, gestá ako On; práve tu, kde mi zveruje svoju misiu ….TU VIDA SENOR ES NUESTRA VIDA, TU MISION ES NUESTRA MISION. Tvoj život je náš život, tvoja misia je našou, mojou misiou.
Teraz som v provinciálnom dome Esperanza, SANTA FE, kde sa tiež nachádza oddelenie starších sestier HOGAR SAN JOSE. Prosili ma, aby som sprevádzala naše sestry v tomto období ich života. Pre mňa je to ako vojsť do nového tanca, do častí, ktoré nepoznám a sú pre mňa nové, takže v tomto tanci sa často nechám viesť TÝM, ktorý je mojou posilou, mojím životným priateľom, Ježišom a Duchom Svätým.
V komunite je nás 17 , tri sestry ležiace a 14, z ktorých 12 má nad 80 rokov . Najstaršia má 97 a ja som najmladšia, mám 53. Toto obdobie ich života je ako zber toho, čo sa sialo počas čias, kedy každá jedna sestra uskutočňovala svoj sen a osobným svedectvom, službou sprítomňovala Božie kráľovstvo, na mieste kde sa im zverila misia. Mnohé zo sestier pracovali v základnej a strednej skole, v nemocnici a potom, keď už boli na dôchodku, začlenili sa do pastoračných komunít, kde boli veľkou pomocou pri sprevádzaní chorých, pri formácii katechétov, vedúcich spoločenstiev, atď.
Tak, ako pre život je potrebný kyslík, ja tiež cítim, že potrebujem niečo pastoračné. V našom susedstve je farnosť SVD a tak som sa spojila s katechétkami, ktoré navštevujú spoločenstvo, ktoré vzniklo na okraji mestečka pri opustenej železničnej trati. Ľudia obsadili terén a spravili si obydlie na prežitie. Venujem sa týmto ľuďom snažiac sa povzbudiť a povzniesť ich dôstojnosť, aby deťom dali šancu a dovolili ísť do školy. Katechétky sú väčšinou učiteľky , profesorky, ktoré milujú svoju profesiu a cítiť to na každom kroku. Dávajú im svoj čas, rozprávajú sa s nimi, vypočujú tých, ktorí to potrebujú…
Takže, toľko troška, veľa? Toľko o mne z Argentíny, kde tiež ako Misijná sestra služobnica Ducha Svätého zo Slovenska sprítomňujem naše malé, milé Slovensko. Tiež cítim ako výzvu premeniť slová z našej ostatnej XV. Generálnej kapituly na realitu:
Ponorené do tanca/života Najsvätejšej Trojice, cítime sa povolané realizovať prorockú cestu transformácie, aby sme sa stali melódiou súcitu v tomto svete.
Sr. Mária Rušinová SSpS
