Milí čitatelia.
Srdečne vás pozdravujem z južnej Argentíny, ktorá je už takmer dva roky mojou misijnou zemou. To, čo tu robím, som už opisovala v novembrovom čísle. Ale kedže misia nie je len o tom, čo misionár robí, dnes by som vám chcela predstaviť príbeh jednej ženy, ktorý ma hlboko zasiahol.
Bola to moja suseda v meste Neuquén a volala sa Guadalupe. Guada má momentálne 24 rokov. Predtým ako som ju poznala, to bola žena ako väčšina mladých žien: chcela si užívať život, diskotéky, lásky… Avšak keď mala 20 rokov, diagnostikovali jej leukémiu a jej život sa otočil o 180 stupňov. Prečo ja? To bola otázka, ktorú si asi kladie každá osoba v podobnej situácii. Navyše, Guada dostala typ leukémie, ktorý sa nedá nijako vyliečiť, len s ním treba žiť celý život a snažiť sa ho dostať pod kontrolu. S liekami, ktoré jej nasadili, to znamenalo, že už nikdy nebude môcť mať vlastné deti. Lenže, ako sa hovorí: Bohu nič nie je nemožné. A tak, čo sa nestalo…
Takto pred rokom v januári sa Guada prechádzala s mamou po meste a keď prechádzali okolo mäsiarstva, prišlo jej zle. Mama jej vraví, že bude určite tehotná, ale ona sa začala smiať, veď ako by mohla otehotnieť s liekami, ktoré brala proti svojej chorobe. Avšak nedalo jej to a večer si pre istotu kúpila test. Keďsi ho spravila, nemohla uveriť vlastným očiam: vyšiel pozitívny. Začala plakať. Hneď zavolala svojmu lekárovi. On tomu taktiez nemohol uveriť, pretože z lekárskeho hľadiska to nebolo možné. Zablahoželal jej a povedal, že s liekmi, ktoré berie, nemôže pokračovať v tehotenstve, a jediná možnosť je ísť na potrat. Keď jej však robili ultrazvuk a ona počula tlkot svojho dieťaťa, povedala: Ja to nemôžem urobiť, ja si ho nechám. Lekári jej povedali, že ak vysadí lieky, zomrie, avšak ona nemohla zabiť svoje dieťa. A tak sa začal boj za život. Plakala Guada, plakala jej mama. Výsledky sa každým týždňom zhoršovali a mama nevedela, či prežije jej dcéra, jej vnuk, alebo ani jeden z nich. Bolo to veľmi náročné obdobie pre nás všetých, ktorí sme ich ako skupina žien sprevádzali. Avšak nikto nestrácal vieru v Boha. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, vôbec to nebolo ako vo filme: že všetko bude ok. Boli dni plaču, hnevu, pýtania sa Boha: Prečo? Kde si?, Zakroč …
Guada bola neskutočná žena. V posledných týždňoch o nej hovorili v celej nemocnici a všetci ju poznali alebo chceli spoznať, pretože taký prípad – leukémiu s tehotenstvom, ešte nikdy nemali a navyše, jej túžba žit a dať život bola taká silná, že častokrát rozplakala aj lekárov – mužov.
Aby som to vela nenaťahovala…jej syn Renzo sa narodil 25.augusta, veľký a zdravý ako buk. A ona žije nadalej, pokračuje v liečbe a jej výsledky sa stále zlepšujú. Až natoľko, že jej lekár povedal, že to, čo dokázala s výsledkami za 3 roky, stihla teraz po tehotenstve za 6 mesiacov. Jej syn jej dáva silu ísť ďalej. Keď porodila, odložili krv z pupočnej šnúry, aby, ak by to bolo možné, ju mohli použit pre jej liečbu. A tak ona obetovala svoj život pre svojho syna a nakoniec to bude možno on, kto jej ho zachráni.
Tento príbeh nebol o nijakej ,,svätuškárke,,. Bol to o dievčine, ktorú by sme možno ľahko odsúdili. Má tetovačky, ostala slobodná mamička, nechodievala každú nedeľu do kostola… Ale, prosím, nechajme bokom naše moralizovanie a zahryznime si do jazyka. Urobme výnimku, ako ju robieval Ježiš toľkokrát..Veď, úprimne… dokázali by sme spraviť to, čo ona? A tak si len stále pripomínam vetu, ktorú raz povedal Ježiš: Veru, veru, hovorím vám: Mýtnici a hriešnici vás predchádzajú do nebeského královstva.
Sr. Veronika Bernadette Grižáková, SSpS
