Domov sv. Jána z Boha je nízkoprahové denné centrum pre ľudí bez domova, nachádzajúce sa v Bratislave – Novom Meste, neďaleko jazera Kuchajda. Centrum ponúka základné aj nadštandardné sociálne služby ako napríklad možnosť osobnej hygieny (sprcha, pranie, sušenie), šatník, raňajky a teplé obedy, sociálne poradenstvo, lekárske a dentálne ošetrenia a pracovnú terapiu.
Zriaďovateľom a prevádzkovateľom Domova je rehoľa Milosrdných bratov.
Názov Domov nedostalo toto centrum náhodne. Od samého počiatku bolo mienené ako miesto, kde všetci, čo prichádzajú (je to 50 – 90 ľudí denne), sú vítaní a prijímaní takí, akí sú, aj napriek ich rozličným kondíciám a problémom, s ktorými sa boria.
Veľa našich klientov žije na ulici a to ich hlboko poznačilo. Mnohí z nich vyrastali v detských domovoch, alebo podľahli rôznym závislostiam – od alkoholu, cez drogy až po závislosti na automatoch a gamblerstvo. Niektorí sa dostali do sporu so zákonom a skončili vo väzení, kde si odpykali svoje tresty. Čo majú všetci spoločné sú ich hlboké vnútorné zranenia spôsobené vlastnými nesprávnymi rozhodnutiami, neľahkými situáciami a životnými podmienkami, v ktorých sa ocitli a tiež inými ľuďmi, často tými najbližšími, ktorí im ublížili a zle s nimi zaobchádzali.
Práca s takýmito zranenými ľuďmi je výzvou a nie je to prechádzka ružovou záhradou. Som súčasťou tohto centra a mojou úlohou je byť s klientmi a organizovať pre nich rozličné aktivity, ktorých sa môžu zúčastniť počas ich návštevy centra (práca v záhrade, ručné práce, duchovné štvrtky, hudba, kvízy, počítače, atď.). Cieľom týchto aktivít ako aj cieľom všetkých našich služieb v centre je integrácia klientov do bežného života, to znamená ich skoncovanie so životom na ulici.
Keď som začala v centre pracovať, bola som „zelenáčom“ v obore, pretože som nemala skúsenosť práce s ľuďmi bez domova. Spočiatku sa mi zdalo, že na túto skupinu nič nemá dopad a že akékoľvek snaženie z mojej strany je „hádzanie hrachu o stenu“. Často som zakúšala otvorené odmietanie mojich ponúk k ich participácii na našich aktivitách a na práci v centre, „prehĺtla“ som mnoho impulzívnych reakcií na ich ironické poznámky, či sarkastický smiech. Pravdepodobne si mysleli, že som dosť naivná osôbka a moje snahy nadviazať s nimi kontakt vychádzali navnivoč. Znechucovalo ma to, ale akýmsi zázrakom Božej milosti som sa nedala znechutiť úplne. Len veľmi pomaly sa situácia postupom času začala meniť. Tých, ktorí sú našimi pravidelnými klientmi som spoznala lepšie a aj oni spoznali mňa. Trpezlivosť a ľudský prístup začali prinášať svoje ovocie a ľady nezáujmu a počiatočnej nevraživosti sa začali topiť. „Naštartovalo“ sa to zdržanlivou pomocou v záhrade pri pletí buriny, pri sadení priesad a ich zalievaní. Pridala sa pomoc pri dekoráciách, pri výrobe okrasných obálok, zlepšila sa účasť na kvízoch, spev a hudobný doprovod počas štvrtkových sv. omší, atď.
Pri všetkých našich aktivitách pravidlom číslo jeden bolo to, že sme ich robili spolu. A doposiaľ ich robíme spolu. To dáva priestor na malé rozhovory – o praktických veciach, o sebe, o živote … a niekedy to skončí aj rozhovorom o Bohu. Tak nenápadne, neplánovane, nechcene. Nič veľké a prelomové, nič, čo by osudne zmenilo životnú filozofiu, či spôsob života, ale pomáha to vzájomnému zbližovaniu sa. Na tej čisto ľudskej rovine. A to znamená istý posun o kúsok ďalej.
Práca s ľuďmi bez domova a ľuďmi v núdzi mi pomohla uvedomiť si jednu dôležitú vec: je toho vlastne veľmi málo, čo môžem pre nich urobiť, s čím im môžem skutočne pomôcť. Hlavná zodpovednosť leží na ich vlastných pleciach. Čo sa ráta, je moja prítomnosť. Spoločná práca v záhrade, zdobenie plota, ručné práce, cesta mestskou hromadnou dopravou na náš výlet do prírody, dopĺňanie si vedomostí cez kvízy a hlasitý smiech pri nesprávnych odpovediach, „slušné vtipy“, ktoré mi narýchlo prídu povedať … Jednoduché veci, ktoré prežívame a zažívame spolu svedčia o tom, aká je moja „plná“ prítomnosť pre toho druhého dôležitá. Prítomnosť bez posudzovania a odsudzovania. Prítomnosť bez prílišného moralizovania. Jednoduchosť a „plná“ prítomnosť sú zdrojom vnútorného uzdravenia. Začiatkom cesty do „vnútra“. To si vyžaduje slobodu od akýchkoľvek očakávaní, ktoré voči klientom mám. Nemôžem vyvíjať na druhého nátlak, aby zmenil/a svoj život aj keď je to pre ich vlastné dobro. Zmena životnej situácie je ich vlastnou zodpovednosťou a kompetenciou. Mojou úlohou je prijať ich takých, akí sú. A to je často krát tá najlepšia lekcia toho, ako sa „trénovať“ v pokore a trpezlivosti.
Sr. Mária Bernadeta, Jozefína Gromanová SSpS
