29. Januára, si pripomíname sviatok sv. Jozefa Freinademetza, ktorý bol prvým misionárom Božieho Slova (SVD) v Číne.
Jeho životný a misionársky príbeh asi všetci dobre poznáme. Jozef Freinademetz opustil, s odvahou a nadšením, svoju krajinu, kultúru, jazyk – všetko čo mal rád a bolo mu blízke a tiež svojich drahých. Slúžil Pánovi v Číne a nebola to ľahká misia. Určite musel podstúpiť mnohé utrpenia a skúšky nielen od Číňanov, ale aj od vlastných spolubratov. Ale hlásal evanjelium až do smrti! Jeho motto: «Jediný jazyk, ktorému každý rozumie, je jazyk lásky» vystihovalo celý jeho život. Naučil sa milovať Čínu a jej ľudí – stal sa Číňanom pre Číňanov. V jednom zo svojich listov domov napísal: ‘Aj v nebi chcem byť Číňan!’
Chcela by som sa zastaviť pri jednom dôležitom aspekte z jeho života. Jozef sa nenarodil ‘mimo svojej doby’, ani nedostal žiadne špeciálne dary. Bol pozemský človek ako my, ale dokázal počúvať Boží hlas a nechal sa viesť Duchom Svätým. A takto bol schopný povzniesť sa nad hlboko zakorenené predsudky a nespravodlivosť, a dokázal prejavovať tým, s ktorými a pre ktorých žil, Boží súcit a lásku.
Úmyselne vyberám slovo súcit, pretože aj my, Misijné sestry, sa chceme tento rok viac prehĺbiť v jeho význame a žiť konkrétnejšie jednu zo smerníc našej 15. Generálnej Kapituly.
Najprv si, ale povedzme niečo o slove súcit (רחמים – rahamim), ktoré je v množnom čísle, utvorené zo slov rehem (רחם) loná a mayim (םימ) vody. Tento výraz môžme interpretovať aj ako Božie lono, v ktorom je každý z nás neustále tvorený. Práve cez slovo rahamim poznáme materinský aspekt Boha, ktorý je zdrojom všetkej lásky, a nemôže inak, než milovať. Je ako Matka, ktorej vnútro sa chveje súcitom a strachom o vlastné dieťa, ktoré, je jej súčasťou: Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba (Izaiáš 49:15).
Grécky ekvivalent k rahamim je σπλαγχνισθεὶς. V komentári k Matúšovi, od Williama Barclaya, autor uvádza, aké veci priviedli/dojali Ježiša k súcitu: (1) bolesť sveta – chorí, slepí a posadnutí démonom; (2) smútok sveta – vdova, ktorej zomrel syn (Lukáš 7:13 ); (3) hlad sveta – zástupy, ktoré nasýtil; (4) osamelosť sveta – malomocní, ktorí boli vyhnaní zo spoločnosti; (5) zmätok sveta – tí, ktorí zúfalo chceli poznať Boha, ale boli ako „ovce bez pastiera“ (Mt 9,36)
[1]. Boh je súcitným Bohom a aj dnes, keď vidí našu núdzu a utrpenie, je zaplavený smútkom a súcitom. Ježiš – Mesiáš sa stal živým a viditeľným obrazom súcitného Boha, keď utešoval malomocných, obedoval s prostitútkami, chránil utláčaných, našiel si čas na rozhovory so žobrákmi, dával nádej beznádejným, vyhľadával a dotýkal sa duševne postihnutých. A Jeho činy takmer vždy zahŕňali ľudský dotyk. Bola tam nielen duchovná, ale aj fyzická blízkosť.
Aj v nás často prebúdzajú súcit tie situácie, s ktorými sa stretávame počas dňa. Niekedy je to vtáčik so zlomeným krídlom, dieťa bez kamaráta, starší pán, ktorý si nevie spomenúť na svoju rodinu, blízki (i vzdialení) chorí a trpiaci, hladní a osamelí, vojna a nepokoje vo svete, prírodné katastrofy … a mohli by sme uviesť veľa iných príkladov.
Rahamim je vnútorné pohnutie, ktoré by nám nemalo iba vháňať slzy do očí, ale malo by sa stať základom nášho správania a hlavne, malo by nás pozývať, ba provokovať k skutkom: liečiť, pomáhať, vychovávať, utešovať, chrániť, dávať …
Ďakujme dnes Bohu a oslavujeme Ho za dar sv. Jozefa Freinademetza: za jeho lásku a vernosť v povolaní, a za jeho odvahu a vytrvalosť pri ohlasovaní Božieho slova. Nechajme sa inšpirovať príkladom súcitu a milosrdenstva, ktorý nám Fu Shen-Fu[2] zanechal, a ku ktorému nás pozýva. A prosme o silu, aby sme sa, na jeho príhovor, aj my stávali stále viac súcitnými a milosrdnými.
