Volám sa Prasedis Pakaenoni, volajú ma Sedis. Narodila som sa v Kefamenanu – Wini, na ostrove Timor v Indonézii. Vo Wini som prežila celé moje detstvo. Je to mesto veľké ako Nitra. Tam som navštevovala materskú, základnú i strednú školu.
Sme štyria súrodenci. Mám jedného brata a dve sestry, som tretia v poradí. V našej rodine sme všetci katolíci. Už od malička som bola vedená svojou rodinou k viere. Môj otec bol dlhé roky kostolníkom. Chodiť do kostola a modliť sa bolo pre mňa samozrejmé a nespomínam si, že by som niekedy pociťovala sklamanie z viery.
V roku 1999 som vstúpila do Misijnej kongregácie Služobníc Ducha Svätého na ostrove Timor, v Atambua Halilulik. Bola som rok kandidátkou, rok postulantkou a dva roky v noviciáte. V roku 2003 som zložila prvé sľuby. Misijné sestry som poznala od detstva. Na ostrove Timor je veľa rehoľných spoločností. Najviac sestier je práve v Kongregácii misijných sestier Ducha Svätého.
Moja rodina nesúhlasila, aby som sa stala rehoľnou sestrou. Aj keď som bola už kandidátkou, nesúhlasili s tým. Teraz sú už radi, že som misijnou sestrou. V našej kultúre úloha ženy v rodine je veľmi dôležitá. Keď má otec dcéru, má ju vydať a má mať veľkú rodinu. Ja som však nechcela zostať doma. Chcela som ísť do kláštora a stať sa misijnou sestrou.
Mojím najkrajším duchovným zážitkom je vždy stretnutie s ľuďmi. Už od mlada som mala rada rôzne stretnutia v našej farnosti v Indonézii. Spoznala som viaceré rehoľné sestry a kňazov a spriatelila som s nimi. Bolo to pre mňa obohacujúce. Ako rehoľnej sestre mi veľmi záleží na tom, aby som druhým mohla pomáhať. Mám rada prácu s mládežou, s chorými, trpiacimi a chudobnými. Rada počúvam ľudí a ich životné príbehy. Som šťastná, keď môžem niekoho povzbudiť a pomôcť človeku, ktorý to potrebuje. V mojom živote je tiež pre mňa dôležité učiť sa z mojich vlastných chýb.
V 2013 som dostala misijné určenie na Slovensko. Na začiatku som o Slovensku nič nevedela, len toľko, že sa nachádza niekde v Európe. Druhého Augusta 2013 som prišla na Slovensko, a za toto obdobie desiatych rokov som mala veľa skúsenosti a zážitkov.
Spočiatku som bola prekvapená. Veľa vecí bolo pre mňa nových: počasie, jedlo, zvyky a veľa rôznych nových vecí.
Čo mi z domu chýba najviac?
Nič mi nechýba. Mám všetko. Našla som tu moju druhú rodinu. Hoci mi niekedy chýbajú moji príbuzní, spomeniem si na slová môjho otca, ktorý mi pred odchodom povedal: „ Keď pôjdeš do inej krajný, netráp sa. Nech to je ako tvoja krajina, ako tvoja druhá rodina. Či to bude ťažké alebo ľahké, je to tvoja misia.“ Zapísala som si to do môjho diára, aby som na to nezabudla. Je to pre mňa ako keby mi Ježiš povedal, neboj sa.
Keď som prišla na Slovensko, zažila som kultúrny šok. Ako som ho zvládla? Na zvládnutie kultúrneho šoku v tomto čase bol pre mňa kľúčový môj osobný postoj. Vedela som, že na to, aby som sa prispôsobila zmenám, musím akceptovať, že sa musím vzdať niektorých svojich vzťahov, zvykov či spôsobov správania. Dôležité bolo chcieť a byť ochotnou stať sa súčasťou nového prostredia. Akceptovať to, ak niečomu alebo niekomu nerozumiem, nebrať to osobne. Dať slobodu sebe aj tým, s ktorými som.
Veľkým prekvapeným bol pre mňa aj prvý sneh. Je to zaujímavá skúsenosť. U nás bola zima, keď pršalo, ale sneh nepoznáme
Postupne som sa začala učiť slovenčinu v jazykovej škola v Nitre. Potom som pôsobila v našej komunite v Kežmarku. Tam som začala pracovať, keď som sa už trochu vedela dohovoriť po slovensky. Pracovala som v SKCH v Spišskej Novej Vsi a aj v komunite s Rómami. Po troch rokoch som sa opäť dostala do nášho provinciálneho domu v Ivanke pri Nitre.
Tu som od roku 2016 pracovala na rozbehnutom projekte Misijných sestier s Rómami na Orechovom dvore. Bola som zodpovedná za projekt. Pracovala som s deťmi, mládežou a ich mamičkami, rodinami. Rómovia sú ľudia so špecifickým charakterom a spôsobom života. Majú svoju kultúru, zvyky a históriu. Práca s nimi nie je ľahká, pretože nemajú pracovné návyky. Treba im pomáhať pri rozvíjaní zodpovednosti i pri výchove v rodine… Preto náš projekt mal za cieľ vnášať výchovné, vzdelanostné, pracovné návyky, a my sme im chceli cez rozmanité programy dať možnosť zažiť trochu radosti, lásky a pokoja. Mám ich veľmi rada a veľmi dobre sa mi s nimi pracovalo. Boh chce, aby sme lásku dávali aj tým, ktorí sú vytesnení. Za šesť rokov mojej práce mi hlavne deti zostali v mojom srdci a v mojich spomienkach.
Po šiestich rokoch som poprosila predstavených o zmenu mojej misie. Rozhodla som sa pre prácu so starými ľuďmi v domove dôchodcov, PROMERITAE QUIETI sv. Svorada, ktorý patrí pod správu Nitrianskeho Biskupstva. Na tomto novom pracovisku sa stretávam s rôznymi zaujímavými ľuďmi, ktorí sem postupne prichádzajú. Sú medzi nimi profesori, lekári, kňazi, ale aj jednoduchí ľudia, ktorí v minulosti pracovali v rôznych profesiách. Klienti od nás očakávajú prijatie, porozumenie a pomoc. Naše zariadenie je kresťanské. Každodenne sa tu slúži sv. omša. Ľudia sa môžu priblížiť k Pánu Bohu. Pre nás zamestnancov tu máme okrem bežnej starostlivosti aj mnohé príležitosti preukazovať týmto ľuďom, lásku, súcit, porozumenie a útechu. Starým a chorým ľuďom často chýba blízkosť človeka, o ktorého by sa mohli oprieť. Majú veľkú radosť, keď im preukážeme pozornosť, vypočujeme ich, podáme im ruku a sme im nablízku. Je to asi to najdôležitejšie, čo starší človek potrebuje, a mňa to napĺňa.
Za tri roky práce v zariadení vidím, že starší ľudia už toho veľa nepotrebujú. Stačí im úsmev, prejaviť ochotu pomôcť, trpezlivo a citlivo im poslúžiť a s láskou ich vypočuť. To je moja aktuálna misia.
Čo mi dáva táto misia?
Je to čas aj môjho osobného dozrievania. Viac sa spoznávam, svoje prednosti, ale aj svoje limity. Tento apoštolát ma vedie k väčšej dôvere Bohu. V modlitbe sa s Ním rozprávam o jednotlivých klientoch, ako sa mám zachovať, ako ho priviesť bližšie k poznaniu Božej lásky, ako ho pripraviť pre večnosť. Ako ho viesť s radosťou do prístavu Božieho milosrdenstva. Každý klient má svoj úžasný príbeh. A ja vďaka dôvere, ktorú spolu budujeme, môžem do týchto príbehov nahliadnuť. Pri mojich večných sľuboch som si vzala za motto:„ keď som slabý, vtedy som silný“ .
V mojej misii tu a teraz prežívam, že láska, modlitba a obeta dokáže meniť srdcia, i keď to nie je vždy jednoduché a ľahké.
Boh je ten, ktorý ma pozýva do tejto misie, do tejto služby. Jedine On dokáže meniť ľudské srdce.
Sr. Prasedes Pakaenoni SSpS
