Moja trojročná misijná skúsenosť v Argentíne sa pomaly blíži ku koncu. Keďže tento rok som pracovala okrem iného aj v škole, chcela by som vám v krátkosti priblížiť, ako to tu funguje.
Argentína je rozdelená na 23 provincií. Každá provincia má svoj systém, svoju politiku, ako funguje. To sa týka aj ich školského systému. Ale sú veci, ktoré sú spoločné.
Základná škola trvá 6 alebo 7 rokov (závisí od provincie). Potom pokračuje stredná, ktorá trvá 6 alebo 5 rokov a je rozdelená na 2 cykly – základný a vyšší. Každý z nich trvá 3 roky a na konci základného cyklu si žiaci vyberajú akoby špecializáciu – v mojej škole majú na výber medzi ekonómiou a sociálnymi vedami.
Vyučovacia hodina netrvá 45 minút, ako u nás, ale 60 minút a vždy majú 2 hodiny po sebe a až potom 15 minútovú prestávku (často sa zamýšľam nad tým, čo by na to povedal náš Komenský, pretože sa mi to zdá veľmi veľa). Ja, napríklad, učím matematiku a mám ju 4krát do týždňa, v pondelok a štvrtok 1 hodinu a v stredu 2 hodiny. Tie stredy, sa priznám, že ich zvyknem veľmi unaviť.
Známky majú od 1 do 10, pričom 10 je tá najlepšia a so 7 ešte prešli (so 6 už nie). Keďže sme na južnej pologuli, letné prázdniny sú tu v mesiacoch január a február a školský rok začína v marci – do polovice júla 1.polrok a do decembra 2.polrok.
Taktiež majú zaujímavý systém, kto postúpi alebo nepostúpi do ďalšieho ročníka. Asi tak prvý decembrový týždeň končí vyučovanie pre všetkých, ktorí dosiahli z každého predmetu aspoň známku 7. Tí, ktorí dosiahli známku 6 alebo menej, čo i len z jedného predmetu, chodia do školy až do Vianoc a snažia sa vylepšiť si ju – pre príklad, boli žiaci, ktorým takto ostal 1 predmet, ale aj 5 alebo 7. Na postup do ďalšieho ročníka im môžu ostať maximálne 2 predmety. Ak sa im to nepodarí v decembri, ešte majú možnosť posledné 2 februárové týždne. Ak sa im to nepodarí ani vtedy, tak už opakujú ročník. Najzaujímavejšie ale pre mňa na tom je nasledovné: Dajme tomu, že Márii sa nepodarilo dosiahnuť 7 v matematike a biológii. Keďže sú to len 2 predmety, postupuje do ďalšieho ročníka, lenže v nasledujúcom ročníku musí tak či tak spraviť ešte skúšky z týchto predmetov – väčšinou má možnosť každé dva mesiace, (nie že sa jej to odpustilo). Ak ich nespraví, presúvajú sa jej do ďalšieho ročníka. Takto sa jej zbiera veľa predmetov a na úspešné ukončenie strednej musí urobiť skúšky zo všetkých, inak jej nedajú diplom.
Ďalšou zaujímavosťou je, že učiteľ tu len učí. Nerobí napríklad prezenčky, dozory, nezastupuje biológiu, ak je učiteľ matematiky a podobne. To robí preceptor. Učitelia sa rozdeľujú na 2 kategórie – učiteľ titulár a suplente (titulárny a zastupujúci).
Ja som, napríklad, titulárnou učiteľkou 2B pre matematiku. Ak titulárny učiteľ ochorie na dlhšie, napríklad týždeň, dva alebo mesiac, musia vypísať konkurz na zastupujúceho učiteľa – v tomto prípade by to bol hocijaký matematikár aj z inej školy alebo ten, čo neučí nikoho a je matematikár. A potom, keď sa vráti, znova si učí svoju triedu. Je veľmi ťažké dostať sa za titulárneho učiteľa, hlavne keď začínate – preto väčšina mladých učiteľov sú zastupujúci učitelia (napr. keď titulárna učiteľka ide na materskú, zastupujúca ju zastúpi na rok) a potom titulárna sa vráti a vráti sa jej jej trieda. A prečo je to také ťažké? Lebo prijímacie pohovory do práce v školskom systéme nefungujú ako na Slovensku. Tu to nie je tak, že idete na pohovor a ak sa pozdávate riaditeľke, vás zoberie a ak nie, tak nie. Tu je štátom zavedený povinný bodový systém. A samozrejme, začínajúci učiteľ má najmenej bodov. Body sa zvyšujú praxou a rôznymi školeniami. Dajme tomu, že naša škola vypíše konkurz, že hľadá učiteľa biológie a že chce začať so 60 bodmi. Vy si to nájdete na internetovej stránke a zapíšte sa a čakáte, ak máte menej ako 60 a nenájde sa nik so 60, po týždni sa škola rozhodne, že dá latku nižšie a hľadá niekoho s 58 bodmi, a tak ďalej až kým sa nenájde učiteľ. Preto väčšina učiteľov učí aj na 4 školách, lebo takto, ak dostanete čo i len 1 triedu ako titulárny učiteľ, tak sa jej držíte ako kliešť.
Ďalšie zaujímavosti – v poslednom ročníku nemajú stužkovú, ale majú iné udalosti. Najskôr tzv. posledný prvý deň – noc pred začatím šk.roka sa stretnú všetci žiaci posledných ročníkov a oslavujú, tancujú, spievajú a potom prídu do školy na ich posledný prvý deň – majú spoločné raňajky a idú domov. Ďalej vždy posledný ročník má nejaké špeciálne tričká alebo mikiny, ktoré nosia celý rok, aby sa vedelo, že končia a potom v polovici roka – cez zimné prázdniny – idú na výlet na viac ako týždeň.
Čo sa tu veľmi pracuje, sú emócie a emocionálne prežívanie každého žiaka. Napríklad, ak sa niekto cíti smutný, rozpráva sa s ním. To isté, aj ak sa vyskytne nejaký konflikt v triede. To všetko má na starosti už spomínaný preceptor. Tou som aj ja. Kto je to?
Je to akoby tútor alebo triedny učiteľ triedy – ráno robí prezenčku, zapisuje do systému, ak niekto chýba, robí všetky administratívne veci, ktoré robia na Slovensku triedni učitelia – ak sa ide na nejaký výlet, oznamy rodičom, atď. Volá rodičom, ak sa ich dieťa cíti zle, alebo má rozhovory s rodičmi, ak ich dieťa potrebuje pomoc. Taktiež sa venuje žiakom, ktorí majú emocionálne problémy – vedia veľmi veľa rozhovorov, počúva, keď sa potrebujú vyrozprávať, atď. Myslím, že táto časť nám na Slovensku veľmi chýba a my sa zameriavame len na inteligenciu rozumovú, nie emočnú. V tom vidím veľký rozdiel, že tieto deti sú emočné viac vyspelé, vedia vyjadriť svoje emócie, spracovať lepšie konflikty než tie naše.
Tak, to je asi všetko, čo mi napadne, keď sa povie školský systém v Argentíne.
Sr. Veronika Bernadette, SSpS
