Zaslúžená dovolenka našich spolusestier z misií v Južnej Amerike: sr. Mária Rušinová – Argentína, sr. Aurélia Príhodová – Brazília SSpS, sr. Sára Tokarčíková – Bolívia po 3 rokoch, bola veľkým obohatením aj pre nás. Stretnutie sa so sestrami a vzájomné delenie sa so skúsenosťami prinieslo živú diskusiu a nové nadšenie pre našu spoločnú SSpS misiu.
Krásu originality a rôznosti kultúr vám chcem ponúknuť cez tento krátky príspevok. Sestry odpovedajú na jednu otázku:
Keďže je mesiac november: Ako slávite sviatky zosnulých vo vašej misii?
Sr. Mária – Argentína:
Slávenie dušičiek v jednej časti Argentíny
Tým, že Argentína je svojou rozlohou veľká a rôznorodá, tak aj slávenie sviatkov podlieha mnohým vplyvom, zvykom každej oblasti a tradície, ktoré si ľudia zachovávajú z pokolenia na pokolenie…V niektorých oblastiach, provinciách sú zvyky veľmi podobne našim, Ísť na cintorín v deň dušičiek, zapáliť sviece, pomodliť sa a ísť na sv. omšu. Na severe Argentíny v provinciách Jujuy, Salta, Santiago del Estero je k zosnulým zachovaná veľká úcta. V deň dušičiek sa oslavuje stretnutie s dušou zosnulých. Duša je očakávaná doma, kde sa deň predtým, teda 1. novembra, pripraví obetný stôl. Keď zomrelý je dospelý, tak obrus je čierny alebo fialový, keď sú to deti, tak farby sú svetlé, akoby naberali viac radosti. Už celý týždeň dopredu sa pripravujú na tento deň. Z kysnutého cesta robia rôzne figúry, ktoré majú význam, ako napríklad: rebrík – pripomína túžbu zosnulého zísť na stretnutie a znovu vyjsť a stretnúť sa s Bohom. Kríž symbolizuje Ježiša Krista, ako Spasiteľa nášho a celého sveta. Holubica pripomína Ducha Svätého. Rôzne zvieratá, ktoré pripomínajú zviera, ktoré prináša obetu k zosnulému a za zosnulého. Anjel – väčšinou pri spomienke na zosnulé deti, ale aj tiež rôzne sladkosti atď.… Rôznosť a výber figúr je podľa toho, čo sa chce zvýrazniť a čomu dať dôležitosť, ktorá sa spája s dušou a životom prežitým spolu so zosnulými.Tiež je dôležité pripraviť jedlo, ktoré mal zosnulý v obľube a nechať ho na oltári . Nechýba ani pitie pripravené z kukurice a orechov, takzvaná “CHICHA” Cica, pivo atď. Obetný stôl, oltár je pripravovaný vždy s veľkou úctou už 1. novembra v rodine, kde sa tiež položí fotka zosnulých, ktorých si chcú uctievať. Veľký význam a dôraz sa dáva, ak si pripomínajú prvý rok úmrtia zosnulého. Ak sa neráta s fotografiou, tak sa napíše meno zosnulého a položí sa na oltár. Nechýbajú kvety v pestrosti farieb, sviece, ktoré udržujú celý čas zapálené. Rodina sa stretne modliť sa za zosnulých už večer 1. novembra doma. Po modlitbe sa nechá všetko tak, ako sa pripravilo. Dvere sa nechajú pootvorené, aby mohla duša zosnulého prísť na stretnutie. Do polnoci 1.11. sa čaká, že duša zosnulého príde . Počas noci a nasledujúceho dňa sa väčšinou zachováva ticho, aby sa duša cítila doma.V deň zosnulých sa ide na cintorín, kde sa na hrobe urobí akoby obetný obrus, kde sa položí niečo z oltára spraveného doma – kvety, sviece. Ľudia si zvyknú zobrať stoličky, aby si posadali okolo hrobu, pomodlili sa, zaspomínali si na časy prežite spolu s ním. Poväčšine sa slávi svätá omša na cintoríne viackrát cez deň, aby každý v ten deň mohol sláviť stretnutie v modlitbe vďaky cez Eucharistiu. Na začiatku sv. omše je doležíte čítať zoznam zosnulých, aj keď je dlhý, ale je dôležité pre prítomných počuť meno zosnulého, za ktorého sa prišli modliť. Oltár pre zosnulých je v tej istej miestnosti, kde sa rodina zhromaždí modliť sa a jesť. Je to akoby bytie v spoločnosti zosnulých duši, ktoré ich v ten deň sprevádzajú, Keď sa vrátia z cintorína, zo stretnutia s dušou, určené osoby z rodiny začínajú rozoberať oltár a rozdelia obety – figúry medzi príbuzných a známych, všetko v atmosfére pokoja a radosti. Zároveň sa dojedia jedlá, ktoré sú zvyčajne veľmi chutné, sladké alebo slané, čo udržiava atmosféru spoločenstva so zosnulými, ktorí už odišli do večnosti a tiež s nádejou, že raz sa znovu spolu stretnú.
Sr. Aurélia – Brazília
Deň všetkých zosnulých, ktorý sa slávi druhého novembra skoro na celom svete, tak aj v Alto Alegre v jednej z farností v Diecéze v kraji Roraima, ktorá je časťou Amazonky. Návšteva cintorína, úctivé zapaľovanie sviec na hroboch a modlitba to sú dôležité dôkazy našej viery a aj tradície, no len možno v iných odtieňoch tu v našej farnosti. Keďže tu máme dve ročné obdobia, koniec roka (október – november a december) tvoria obdobie tepla a sucha tu v tropickej časti Amazonky. Tak prvého novembra je deň dosť veľkej horúčavy. Tu vo farnosti sv. Izidora, kde spravujeme takmer 21 komunít, tiež načúvame, alebo počúvame a pozorujeme isté zvyky, ktoré majú svoje tajomstvá. Napríklad v Indiánskych aldeiach, aj keď sú už v dosť veľkej miere prispôsobené, zmanipulované na rytmus a kolobeh kapitalizmu, zisku a podnikania, ešte stále existuje závan, alebo prejav z koreňa istej tradície a kultúry v určitej etnickej príslušnosti. Napríklad v jednom kmeni sa živia vierou, že keď niekto zomrie, má si so sebou vziať všetko čo má, to je, tu v tropických horúčavách indiáni nemajú toho až tak veľa. V deň pohrebu je telo vložené do siete, v ktorej sa tu spí, cez istý rituál, potom je v zástupe odnášané na miesto, kde je pochované do zeme, spolu so všetkými vecami, ktoré mu patrili, lebo sú jeho. Indiánska aldeia má svoje miesto nazývané cintorín, kde pochovávajú ľudí svojho kmeňa. Silný prejav vernosti majú v tom, že telo má byť vložené do zeme, z ktorej sa narodilo, kde vyrástlo a kde žilo. Miesto na pochovávanie nie je ničím označené ani ohraničené nejakým múrom, plotom, ale všetci vedia, kde je a poznajú ho. Poväčšine sa nachádza v ústraní tichého vánku vysokých palmových stromov. Niekedy je potrebné prejsť rieku, cez ktorú sú prevalené dva bambusové kmene na prechod, pokračovať cez kus lúky, a dôjsť do ústrania toho miesta. V meste, kde sa nachádza mestský cintorín, nemožno nespomenúť dôležitosť siedmeho dňa po smrti. Rodina zomrelého vyhľadáva bohoslužbu slova, alebo modlitbu ruženca na hrobe zomrelého, ako aj 15. deň po pohrebe. Pohreb a pochovávanie tu má oveľa väčší význam ako samotný krst. Už sa nám stalo aj to, že pri úmrtných obradoch dieťaťa, matka prosila o krst.
Sr. Sára – Bolívia
Bolívijčania sa na Sviatok Všetkých Svätých pripravujú už pár týždňov pred samotným sviatkom ako na tradíciu, ktorá ich spája s ich blízkymi, ktorí už zomreli. V kultúre andskej krajiny je to čas na zamyslenie sa nad životom po smrti. Bolívijská tradícia hovorí, že 1. novembra zostupujú duše zosnulých na zem, aby sa tešili z oltára pripraveného ich rodinami s rôznymi symbolmi, ktoré sú charakteristické pre túto slávnosť a pripomínajú, aký bol život zosnulých. Medzi tieto symboly patrí: fotografia zosnulého, obľúbené jedlo a nápoj, špeciálne chleby známe ako „t’antawawas“, pečivo, sladkosti, kvety, voda a, samozrejme, kríž, ústredný symbol náboženstva. T’antawawa je aymarské slovo, ktoré znamená chlieb (tanta) a dieťa (wawa). T’antawawa predstavuje dušičku, ktorá odišla do neba Už niekoľko dní vopred ich miestne pekárne pripravujú a následne predávajú na obľúbených jarmokoch. Členovia rodiny sa okolo oltára pripraveného na hrobe zosnulého zhromaždia na pravé poludnie 1. novembra, kde sa 24 hodín modlia a sprevádzajú dušu zosnulého svojou prítomnosťou. Oni totiž veria, že duša prichádza navštíviť na zem svojich blízkych len vtedy, ak ju čakajú s fotografiou a pripraveným oltárom. Inými slovami povedané – ak si spomenú na zosnulú/zosnulého. Nasledujúci deň 2. novembra (Dušičky) sa na pravé poludnie rozlúčia s dušami svojich zosnulých. V andskom svete sa smrť chápe ako prechod k večnému životu a kvôli tomuto presvedčeniu sa každý rok stretávajú bolívijské rodiny, aby napriek všetkému udržali túto tradíciu živou. Rôznosť národností, kultúr a ich originalita je krásou sveta stvoreného Bohom. To, čo je podstatné a čo máme spoločné, je viera vo večný život, ktorý je pre nás pripravený od večnosti. Pripomínajme si krehkosť života, aby sme mohli vzdať úctu Bohu, ktorý je darcom tohto pozemského života, v ktorom sme pozvaní k ohlasovaniu Božieho kráľovstva a svedectvu viery cez skutky milosrdenstva, ale hlavne života vo večnosti, ktorí bude odmenou za náš život.
Upravila sr. Pavla Peštová SSpS
