Byť slobodne bohatí

Evanjelium tejto nedele (Mk 10,17-30) patrí do  širšieho kontextu Ježišovej cesty do Jeruzalema (Mk 8,27; 9,30.33; 10,1.17.32), kde bude ukrižovaný.

Dnešnú pasáž tvoria tri dialógy medzi Ježišom a jeho spoločníkmi: prvý s bohatým človekom (v. 17-22); druhý s učeníkmi (v. 23-27); tretí s Petrom (v. 28-30). Ich spoločnou niťou je Ježišov pohľad: Ježiš naňho (na bohatého človeka) pozrel (emblépsas) s láskou a povedal mu… (v. 21); Ježiš sa rozhliadol (periblepsámenos) a povedal (svojim učeníkom) … (v. 23); Ježiš sa na nich (Petra a ostatných učeníkov) zahľadel (emblépsas) a povedal … (v. 27). Sú to intenzívne pohľady, ktoré milujú a snažia sa preorientovať spôsob pohľadu Ježišových spoločníkov.

Prvý dialóg je príbeh bohatého človeka, podľa evanjelia sv. Matúša – bohatého mladého muža (Mt 19,20.22), ktorý sa pýta Ježiša, aká je cesta k večnému životu. Ježiš mu dáva odpoveď, ale on ju neprijíma, pretože bol veľmi bohatý.

Bohatstvo ponúka ľuďom určitú istotu, ktorej sa ťažko zbavujú. Sú pripútaní k výhodám svojho majetku, žijú so strachom o obranu svojich vlastných záujmov. Chudobní nemajú túto starosť, a preto sú slobodnejší. Ale existujú chudobní ľudia s mentalitou bohatých ľudí. Sú chudobní, ale nie sú „chudobní duchom“ (Mt 5,3). Nielen bohatstvo, ale aj túžba po bohatstve dokáže človeka premeniť a urobiť z neho otroka dobier tohto sveta.

Ježiš mu odpovedá: Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Ježiš odvádza pozornosť od seba k Bohu, pretože chce konať Otcovu vôľu a zjavovať iba Jeho plán. A povedal mu: Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!

Bohatý človek sa opýtal, čo má robiť, aby získal večný život, aby mohol byť vedľa Boha, a Ježiš mu pripomína prikázania, ktoré hovoria o živote v blízkosti iných – jeho bratov a sestier. Nespomína tu prvé tri prikázania, ktoré definujú vzťah s Bohom, lebo podľa Ježiša sa s Bohom môžeme cítiť dobre len vtedy, ak máme dobre vzťahy s druhými, lebo dvere k Bohu sú naši blížni.

On odpovedá, že prikázania už dávno zachováva. Keďže cesta k večnému životu a k Bohu bola, a stále je a bude, plnenie Božej vôle vyjadrenej v prikázaniach, zdá sa, že tento človek dodržiaval prikázania, no bez toho, aby vedel, na čo slúžia. Bol ako mnohí dnešní katolíci (možno aj niektorí z nás?), ktorí nevedia, čo znamená byť katolíkom a do kostola a ku sviatostiam chodia iba zo zvyku.

Ježiš naňho pozrel s láskou: Predtým, ako Ježiš pokračuje v dialógu s človekom, ponúka mu svoju lásku. Ježišovi sa páči postoj tohto človeka, pretože sa nezastavuje pred vlastnou spravodlivosťou, nad tým, čo doteraz robil, ale stále hľadá.

a povedal mu : „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Ježiš ho neodsudzuje, ani nekritizuje, ale snaží sa mu pomôcť posunúť sa v živote o krok ďalej. Obrátenie, o ktoré Ježiš žiada, je progresívne. Dodržiavanie prikázaní je len prvým krokom na rebríku, ktorý ide ďalej a vyššie a pripravuje nás na to, aby sme boli schopní dosiahnuť úplné sebadarovanie v prospech druhých. Desať prikázaní je cestou k dokonalému praktizovaniu dvoch prikázaní lásky k Bohu a k blížnym (Mk 12,29-31; Mt 7,12). Ježiš žiada veľa, ale žiada to s veľkou láskou. On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Keď bohatý človek odišiel, Ježiš jeho rozhodnutie komentuje: Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky! a pridáva príslovie, ktoré sa používalo na označenie niečoho ľudsky nemožného: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva. Učeníci sú ohromení Ježišovým výrokom, a to je znak toho, že nepochopili Ježišovo učenie. Bohatý človek dodržiaval prikázania, ale nerozumel tomu, prečo ich má zachovávať. Niečo podobné sa dialo aj s učeníkmi. Aby nasledovali Ježiša, opustili všetok svoj majetok (Mk 1,18.20), ale bez toho, aby pochopili dôvod toho čo urobili! Pomôcť porozumieť tomuto tajomstvu môže im, ale aj nám, len sám Boh, lebo Bohu je všetko možné.

Nasleduje rozhovor medzi Ježišom a Petrom, ktorý pochopil, že „vstúpiť do Božieho kráľovstva“ je to isté, ako nasledovať Ježiša v chudobe, a hovorí: Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Na rozdiel od toho, čo čítame v Matúšovom paralelnom príbehu, tu Peter nežiada odmenu: Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať? (Mt 19,27). No zdá sa, že ešte stále nechápal zmysel služby a poslania.

Ježišova odpoveď je symbolická: Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo olia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život, a naznačuje, že by nemali očakávať žiadne výhody, žiadnu bezpečnosť, žiadne propagácie. Dostanú stonásobok, ale s prenasledovaním v tomto živote a neskôr aj večný život, o ktorom hovoril bohatý muž.

Ježišove slová platia ako pre ľudí v Ježišovej a Markovej dobe, tak aj pre nás dnes, v 21. storočí. Sú ako zrkadlá, ktoré odrážajú to, čo je v živote skutočne dôležité: budovanie Kráľovstva, obnovovanie ľudských vzťahov na všetkých úrovniach, medzi nami, s Bohom, ako aj naše vzťahy s ‘malým či veľkým’ bohatstvom.

Všetci niečo vlastníme a sme pripútaní k veciam, náklonnostiam, ľuďom a často sa nechávame zotročiť… Svätý Ján z Kríža povedal: nezáleží na tom, či je vták zviazaný povrazom alebo tenkou niťou: v oboch prípadoch nemôže lietať. Odpútanie sa nám umožní lietať, to znamená, že nám pomôže oslobodiť sa od nášho sebectva, otvoriť sa Bohu a druhým a vyžarovať tak radosť a pokoj.

Prosme Ducha Svätého, aby nás obdaril múdrosťou, lebo jej svetlo nikdy nevyhasne a v jej rukách je nespočetné bohatstvo (Múd 7,7-11). Nech nám otvorí srdcia a pomôže vyjsť z nášho ega, aby sme mohli prijať Božie slovo, ktoré je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč (Hebr 4,12-13). Nech nám dá silu odovzdať sa Jemu, nášmu jedinému pokladu, aby sme raz mohli vojsť do Božieho kráľovstva (Mk 10,17-30).

                                                                                                   Sr. Katarína Pavelová SSpS