99+1 Hľadám Ťa…
Malo to byť, vlastne bolo to, stretnutie mládeže. Mládeže, ktorá verí, že Vzkriesený Pán je s nami, ktorá vie, cíti, že Pán nás hľadá a chce naše šťastie…
Aj my, misijné sestry SSpS, sme odpovedali na pozvanie a vycestovali z Ivanky pri Nitre pod Tatry do Spišskej Kapituly – sr. Laura, sr. Praksedis a sr.Pavla. Chceli sme priniesť mladým niečo z našej misionárskej charizmy, niečo, čo povzbudí, poteší, prehĺbi vieru…
Pripravovali sme sa veľmi zodpovedne. V sobotu ráno o 8.30 sa to malo začať. Program perfektne pripravený a veľmi lákavý. Na stretnutie bolo zaregistrovaných 1 600 mladých. Ideme na to… Keď sme sa autom blížili k Spišskej Kapitule, videli sme vzlietnuť záchranársku helikoptéru. Prekvapilo nás to a …Keď nás hliadka pre nehodu odklonila z cesty, modlili sme sa za účastníkov nehody…Keď nás však odkláňali druhý krát, počuli sme vetu: „Program sa ruší! Bude len adorácia a svätá omša.“ „Pri nehode boli 2 smrteľné zranenia a ďalší sú v nemocnici…“ Prenikol nás bôľ a smútok.
Zaparkovali sme auto podľa usmernenia organizátorov a išli sme sa zaregistrovať, aby sme sa zúčastnili adorácie a sv. omše. Pri stánku sme počuli informáciu, že účastníčky nehody boli zo Starej a Novej Ľubovne. Premohol ma plač. Ticho sme sa presunuli ku katedrále a spojili sme sa s mládežou pri moderovanej adorácii… Pohľad na kľačiacich, sústredených mladých ľudí, ktorí slobodne komunikujú s Bohom, kladúc mu ústami kňaza otázky : Prečo? Kde si? … bol upokojujúci. Opakovanie slov: „ Ježišu, dôverujem Ti“, pomáhalo liečiť šok a prekvapenie… Stále som však cítila bolesť a slzy mi tiekli z očí bez zastavenia.
Krátky moment môže zmeniť život.
Telefonáty a odovzdávanie informácií príbuzným prerušovali ticho adorácie. Správa o nehode sa veľmi rýchle dostala do médií a rodičia sa báli o svoje deti. Aj my sme informovali spolusestry, že sme OK. Adorácia sa ukončila sviatostným požehnaním a priniesla upokojenie a zjednotenie …
Nastala krátka prestávka na prípravu oltára na svätú omšu.
Niektorí mladí sa vyšli nadýchať čerstvého vzduchu, osviežiť sa vodou, ktorú organizátori ponúkali, prehodiť pár slov… My sme vošli do katedrály. Bola stále plná ľudí a vzájomnej podpory. Na každej tvári, v každom srdci sme mohli prečítať: SÚCIT … SÚCITÍM… Súcit s rodičmi, s príbuznými, so svedkami nehody, s vodičom nehody, s otcom biskupom… Súcit a túžba pomôcť…
Tentokrát sa však nevyžadoval výkon, stačilo len jedno, bez slov, len byť tu a modliť sa… Otec biskup František v slovách homílie vlieval do prekvapených a vystrašených sŕdc nádej. Boli sme ako apoštoli spolu s Pannou Máriou vo večeradle po smrti Ježiša. Aj oni boli vystrašení, prekvapení a plní otázok… Odpoveď na všetko dáva Ježiš, ktorého sme prijali v Oltárnej sviatosti.
Môžem konštatovať, že to nebola len adorácia a sv. omša, ale bola to najhlbšia blízkosť milujúceho Boha. Bol, je a bude s nami.
Po sv. omši sme za spevu piesne Mária, ochrana vychádzali von z katedrály. Pár krokov od nás prechádzal otec biskup František. Vykročili sme pozdraviť ho a vyjadriť blízkosť. Podal nám ruku a povedal: „ Ponáhľam sa na stretnutie s rodičmi zomrelých dievčat …“
Vykročili sme k budove seminára. Prihovárali sme sa mladým a počúvali. Spišská Kapitula bola plná mladej a živej viery. Mládež z Oravy, Liptova, Spiša, Košíc… dobrovoľníci z Bratislavy, Nitry… a celého Slovenska vytvárali atmosféru jednoty a Božej blízkosti.
A znovu bolo cítiť to, čo odrážala každá tvár a srdce: SÚCIT.
Prešli sme parkom k parkovisku, kde sme v diaľke videli autobus, hasičov, policajtov, usporiadateľov… Jeden z usporiadateľov prišiel k nám. „ Sestričky, máte tu zaparkované auto a chcete odísť?“ Naša odpoveď bola: „ Nie, len sme prešli parkom a modlíme sa za pána šoféra…“
Pán zostal na chvíľu s nami a my sme počúvali jeho skúsenosť. Skúsenosť usporiadateľa, svedka nehody. Podali sme si ruky a pri odchode som povedala: „ Modlíme sa aj za Vás, lebo zajtra sa to bude vo Vás, vo Vašej mysli a srdci všetko znovu prehrávať.“ Usporiadateľ odpovedal: „ Už dnes, pred chvíľou som bol na sv. spoveď…to mi pomáha“.
Vrátili sme sa medzi mládež.
Zodpovední za jednotlivé skupiny sa starali a organizovali odchod k autobusom, ktoré boli presmerované parkovať na parkovisko pri Sivej Brade. Aj my sme sa rozlúčili a šli k autu. Vo dvore sme videli skupinu ľudí: „ Aj vy čakáte, na odvoz?“ Spýtali sme sa. „Nie, my sme mali mať hneď po vašom stretnutí a sv. omši svadbu, ale teraz musíme čakať.“ Odpoveď zaznela ako niečo samozrejmé. Aj z postoja týchto ľudí bolo cítiť pochopenie a súcit.
Nikto nemyslel len na seba. Akoby egoizmus neexistoval. Zrazu sme boli spolu a rozumeli sme si bez slov. Cestou späť bolo cítiť v aute akési naplnenie. Nesplnili sa naše predstavy o stretnutí, ale napriek nešťastiu, nezvíťazilo zlo. Práve naopak, dobro, súcit, pochopenie, jednota a vzájomná podpora boli čitateľné a citeľné, pre každého. Veriaceho, či neveriaceho.
Vrátili sme sa domov do rodín, kde sme trochu rozprávali o našej skúsenosti. Vraveli sme o tom, čo sme videli, ako nás prosil a vyzýval otec biskup. Ja som pokračovala do mojej rodnej dediny k príbuzným.
Večer som navštívila jednu rodinku. Mamina z tejto rodiny nám do komunity maľuje obraz Božieho milosrdenstva. Dcérka bola na stretnutí a práve zaspala. S rodičmi sme chvíľu sedeli pri stole, keď dcérka prišla k nám…nemohla spať…chcela sa ešte stretnúť s kamarátkou, s ktorou bola v Spišskej Kapitule. Spontánne som ju objala a dievča sa rozplakalo. Všetci prítomní bez slov pochopili. Dievča som videla prvý krát, ale to, čo sa udialo v Spišskej Kapitule nás spojilo a objalo ju moje pochopenie.
SÚCIT a POCHOPENIE…
V týchto chvíľach slová nemajú žiaden význam.
To, čo najsilnejšie hovorí, ten, kto jasne hovorí, je Boh a viera v Neho. Život je krehký. Život je dar. Život je príprava na večnosť. Život je misia.
Lucka, Sofia a Katka splnili svoju misiu. Žili krásny, plnohodnotný život. Nech sú nám na povzbudenie a nie len ony, ale aj ich rodičia a blízki. Je ťažké vyrovnávať sa so stratou. V takých chvíľach sú slová zbytočné. Ostáva „len“ súcit, pochopenie a modlitba.
V nedeľu sme cestovali späť do Ivanky pri Nitre. Pred koncom cesty, už v Nitre, som vravela spolusestre: „ No už sme doma.“ Odpovedala: „Nehovor nič, lebo ešte je pred nami pár kilometrov. Možno aj oni, mládež z autobusu pri príchode do Spišskej Kapituly si vydýchli, poďakovali za šťastnú cestu, vystúpili a…“
Nič v živote nie je isté.
Život je príležitosťou urobiť svet, našich blízkych, ľudí tejto zeme šťastnými a denne objavovať krásu a dobrotu Stvoriteľa, ktorý nám túto možnosť dal.
Sr. Pavla Peštová SSpS
