Blahoslavená Matka Jozefa

Hendrina Stenmannsová sa narodila 28. mája 1852 v dedinke Issum na dolnom Porýní, v Münsterskej diecéze. Pokrstená bola hneď v nasledujúci deň. Bola najstaršou zo siedmich detí krajčíra Wilhelma Franza Stenmannsa a jeho manželky Anny Márie Wallboomovej. Keď mala šesť rokov, začala chodiť do školy, kde dosahovala dobré výsledky. Školu navštevovala až do svojich štrnástich rokov. Po dobrej náboženskej a duchovnej príprave s radosťou prijala Ježiša po prvýkrát do svojho srdca 13. apríla 1865 a o dva roky neskôr prijala aj sviatosť birmovania. Pred vyučovaním sa zúčastňovala ráno na sv. omši, hoci to bolo do kostola pešo asi dvadsať minút

Ešte pred ukončením posledného ročníka opustila školu, aby pomohla matke pri vedení domácnosti a prispela k zníženiu finančných nákladov rodiny. Postupne prebrala starosť o svojich mladších bratov a sestry, takže už v skorom detstve sa v nej začali rozvíjať črty materstva. Okrem toho začala pracovať ako tkáčka hodvábu; nič nezvyčajné v jej kraji. Mnoho rodín v Issum si zarábalo na živobytie práve tkaním. Helena bola zamestnaná v istej firme a denne pracovala na ručnom tkáčskom stroji v rodičovskom dome.

Práca ju však neodvádzala od jej túžby po jednote s Bohom a po svätosti života. Nezaujímala sa ani tak o to, čo zaujímalo ostatné mladé dievčatá, ale viac sa venovala duchovným veciam a plneniu náboženských povinností. V tom nachádzala svoje naplnenie. Nech už bolo počasie akékoľvek, denne sa zúčastňovala na sv. omši, pravidelne pristupovala ku sv. prijímaniu a ukladala si aj drobné obety. Jej okruh záujmov však presahoval rámec jej vlastnej rodiny. Chudobní a chorí nachádzali u nej vždy pomoc a pochopenie. Navštevovala ich domy a utešovala ich, a keď to bolo potrebné, pomohla aj materiálne. Keď strávila celú noc pri posteli chorého v dobre situovanej rodine, dostala za to peniaze, šaty a jedlo, čím zas mohla pomôcť tým, ktorým to chýbalo. Robila to s láskou a so záujmom, takže chorí boli vždy radi, keď mohli byť s ňou. Dokonca v nej videli aj duchovnú radkyňu, pretože sa často na ňu obracali s duchovnými otázkami.

Časom začala v Hendrine rásť túžba vstúpiť do kláštora. Bála sa však, že ju nikde neprijmú, kvôli jej malej postave. Keď mala 19 rokov, stala sa v Sonsbecku členkou tretieho rádu sv. Františka. S vernosťou zachovávala aj pravidlá rádu, ktoré boli vtedy oveľa striktnejšie, ako sú dnes. Členstvo v tomto ráde bolo pre ňu veľkým dobrodením: mávali prednášky o duchovnom živote, diskusie, čítanie a jej duchovný život začal prekvitať. Zdalo sa však, že naplnenie jej túžby ísť do kláštora sa odsúva na neurčito. Jej teta, ktorá bola sestričkou v susednom meste Kapellen, zomrela. Kláštor bol potom v dôsledku Kulturkampfu zatvorený. Okrem toho jej 1. decembra 1878 zomrela aj matka. Hendrina vtedy prisľúbila, že ako najstaršia sa postará o výchovu svojich súrodencov a že doopatruje otca. Mala vtedy 26 rokov a jej najmladší brat mal len 8. Začala sa pomaly pripravovať na to, že sa vzdá svojho plánu vstúpiť do kláštora. Plná odovzdanosti sa modlila: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa, aj keď jej nerozumiem. Pane, nech sa stane tvoja vôľa, i keď je to veľmi bolestné.“ Božia prozreteľnosť, v ktorú dôverovala, jej však prišla na pomoc. Lambert Welbers, učeň u jej otca, chcel v r. 1887 vstúpiť do misijného domu v Steyli, ale nemal na to dosť prostriedkov. Hendrina mu vtedy pomohla tým, že mu dala posteľnú bielizeň, šaty, a nakoľko jej to situácia dovoľovala, aj trochu financií.

Lambert nezabudol na jej veľkodušnosť a v r. 1879 ju pozval na návštevu do Steylu. Keď tam prišla, ožila v nej nádej, že bude môcť vstúpiť do kláštora. O rok neskôr opäť navštívila Steyl a stretla tu dve ženy, asi v jej veku, ktoré pracovali v kuchyni a chceli sa tak isto stať misijnými sestrami. Jedna z nich bola Helena Stollenwerková. Arnold Janssen sa totiž vážne zaoberal myšlienkou založenia ženskej misijnej kongregácie. Hendrina vycítila, že pri týchto ženách, ktoré čakali na to, aby mohli začať rehoľný život, bolo aj jej miesto.

Po modlitbe a uvažovaní sa pred Vianocami 1883 rozhodla, že pôjde do Steylu. Na sviatok Zjavenia Pána r. 1884 napísala Arnoldovi Janssenovi list, v ktorom ho prosila, aby ju prijal za slúžku do misijného domu. Vyjadrila aj svoju túžbu pracovať v budúcnosti pri šírení viery, teda v misiách. V dome už mala náhradu; jej mladšia sestra bola už schopná prevziať jej miesto v rodine. Aj kňaz v jej farnosti jej dal odporučenie, v ktorom napísal: „Dávam najlepšie odporučenie v každom zmysle. Vždy mala želanie vstúpiť do rehoľného života, už mnoho rokov chodí každý týždeň na spoveď a hoci býva od kostola viac ako 15 minút peši a musí sa starať o domácnosť, každý deň sa zúčastňuje na svätej omši.”

Arnold Janssen vyhovel jej žiadosti a tak 12. februára 1884 opustila Issum a vybrala sa do Steylu; teraz už nie na návštevu, ale natrvalo. Do práce sa pustila s veľkou chuťou, zápalom, vytrvalosťou a radostným duchom. Musela prekonať veľa ťažkostí, chudobu a jednoduchosť začiatkov, ťažkú prácu v kuchyni i v misijnom dome. Jej povolanie bolo tak silné, že všetko dokázala znášať v duchu obetavosti a poslušnosti voči svojim predstaveným. Postavou bola malá, ale to ju neodradilo od nijakej práce. Mala už tridsať rokov, a ešte stále čakala na naplnenie svojho povolania. Sestry Božskej Prozreteľnosti, ktoré pracovali v kuchyni v Steyli, ju opisujú ako „modliacu sa tetu“. Všimli si, že rada číta duchovnú literatúru, z čoho veľa získava.

V decembri 1888 sa Hendrina stáva predstavenou malej komunity slúžok, ktoré hoci už žili samostatne v „kláštore u troch líp“, predsa ešte len čakali na založenie misijnej kongregácie. Večer, 7. decembra 1889, sa spolu so sestrami presťahovali do ďalšieho kláštora v blízkosti, ktorý predtým patril francúzskym kapucínom. Konečne prišiel dlho očakávaný deň, keď môžu začať s rehoľným a misionárskym životom. Nasledujúci deň, 8. december 1889 sa považuje za deň založenia ich kongregácie „Služobníc Ducha Svätého.“ Zo slúžok sa stali postulantky. V posledný deň roka privítala Hendrina prvú postulantku. Komunita tak začala rásť a rozvíjať sa.

Pri obliečke 17. januára 1892 prijíma Hendrina rehoľné rúcho a nové meno: Jozefa. O dva roky neskôr, 12. marca 1894 skladá spolu s jedenástimi spoločníčkami rehoľné sľuby. Bolo to po desiatich rokoch od jej príchodu do Steylu. Sr. Jozefa, ktorá chcela byť tou poslednou, chápala svoje povolanie ako celkové odovzdanie sa Bohu a snahu o svätosť. Hovorila: „Povolanie je milosť, je to dobrodenie od Boha. Je to Pán, ktorý oživuje. Svätosť je túžba byť neuznaným a zabudnutým. Treba sa usilovať iba o jediné – o plnenie svätej Božej vôle.“

V novembri 1894, keď počet sestier ako i prác vzrástol, bola Hendrina menovaná za vedúcu prác a všetkého, čo sa týkalo kontaktov s okolím. Až do r. 1898 sa starala o organizáciu všetkých prác a obchodné záležitosti domu. Okrem toho bola zástupkyňou predstavenej a postulantmajsterka. Keď sa v r. 1893 začali v dome exercície pre ženy a dievčatá, sr. Jozefu čakala ďalšia práca: zabezpečiť ubytovanie, služby a stravu. A pritom ich malá kuchyňa ledva stačila ich malej komunite. Bola však praktická a vedela si poradiť; naučila sa to v dome, keď sa musela starať o svojich menších súrodencov. Hoci bola zaťažená prácou, predsa sa ňou nedala pohltiť. Nebola podráždená ani vtedy, keď sa nakopilo množstvo roboty. Jej zovňajšok vyžaroval vyrovnanosť a pokoj. Svoju silu čerpala z modlitby.

Doživotné sľuby zložila spolu s ôsmimi ďalšími sestrami 8. septembra 1901. Boli to prvé sestry, ktoré zložili doživotné sľuby v misijnej kongregácii. Počet sestier, noviciek a postulantiek však stále rástol, a bolo treba uvažovať nad novým domom. Preto niekedy okolo Turíc 1902 bol posvätený základný kameň pre novú budovu. Ako veľmi si Arnold Janssen vážil Matku Jozefu, možno vidieť z listu, ktorý napísal, keď otec sestry Pauly Jostocks ťažko ochorel a on si nesprávne, omylom myslel, že je to otec Matky Jozefy. Napísal mu: „Veľmi si vážim sestru Jozefu. Som jej vďačný za mnohé veľké služby pri založení Spoločnosti Služobníc Ducha Svätého a som rád, že dobrý Pán si ju pred mnohými rokmi povolal na vedenie našich sestier. Ony si ju vážia a majú ju rady ako svoju dobrú Matku.“ Keď si sestry volili Matku Jozefu za predstavenú, nemenovali veľa dôvodov. V ich očiach bola skutočnou matkou a vzor rehoľnej sestry, ktorá si získala dôveru všetkých, a preto ju chceli za predstavenú.

Dielo rástlo, ale zdravie sr. Jozefy začalo upadať. Zoslabla, čo bolo vidieť na jej chôdzi. Okrem toho trpela ťažkou astmou, z ktorej sa nikdy nevyliečila. V decembri 1902 sa jej stav zhoršil. Na svoju vlastnú žiadosť prijala sviatosť pomazania chorých (vtedy ešte nazývanú „extrema unctio“ – posledné pomazanie). Denne prijímala, čo bolo nezvyklé na tú dobu, a veľa sa modlila so sestrami, ktoré sa o ňu starali. Choroba vyvrcholila 20. mája 1903, keď popoludní o trištvrte na dve zomrela. O tri dni neskôr bola pochovaná na cintoríne sestier, hneď vedľa spoluzakladateľky misijných sestier, matky Márie Stollenwerkovej. V liste sústrasti, ktorý poslal Arnold Janssen zo sv. Gabriela, stálo: „Považujem túto smrť opäť za veľkú ranu, keďže som bol olúpený o ďalšiu pomoc, ktorú mi dal Pán Boh pri založení kongregácie.“

Štyridsať rokov po smrti Hendriny Stenmannsovej, oprávnene nazývanej spoluzakladateľka Kongregácie služobníc Ducha Svätého, stál pred jej rodným domom počas druhej svetovej vojny umelec Leo Weggen z Issum a povedal: „Tohto domu sa nedotkne bomba, pretože z neho vyšla svätica.“ A dom naozaj zostal nepoškodený.

29. júna 2008 bola Matka Jozefa Hendrina Stenmannsová, spoluzakladateľka Misijných sestier služobníc Ducha Svätého, blahorečená v Steyli.