Som sr. Sára, Alena Tokarčíková, rodáčka zo Spišského Štiavnika. Do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Sv. som vstúpila v roku 2003 a po zložení prvých rehoľných sľubov v roku 2006 som pôsobila v rôznych komunitách slovenskej provincie – Bratislava, Kelč (Česká republika), Ivanka pri Nitre. Počas počiatočnej formácie som ukončila vysokoškolské štúdium na Ekonomickej Univerzite v Bratislave. Pri skladaní večných sľubov (2012) som dostala moje prvé misijné určenie pre slovenskú provinciu. Keďže moja túžba po misiách bola stále silnejšia, požiadala som mojich predstavených o misijnú skúsenosť v Bolívii alebo v niektorej z krajín tretieho sveta. Vďaka štedrosti slovenskej provincie som v roku 2015 vycestovala do Bolívie s určením na 3 roky. Tie 3 roky sa zmenili na šesť, potom na deväť a už som to prestala rátať. Ďakujem Trojjedinému Bohu za to, že Jeho plány sú odlišné od tých našich a že s Ním sa človek naozaj nenudí.
Dovoľte mi, aby som sa s vami podelila o našej misii v Bolívii. Je nás tu 9 sestier zo štyroch krajín a ešte viac kultúr – Indonézia, Bolívia, Poľsko a Slovensko. Pôsobíme v troch komunitách – Oruro, Cochabamba a Santa Cruz. Našou prioritou sú chudobní, opustení, ženy, deti a tí, ktorí su na okraji spoločnosti. Školský a zdravotný systém je tu veľmi zaostalý, ak nechcem spomenúť rozvoj infraštruktúry, diaľnic, sociálneho systému…
V najväčšom meste Santa Cruz organizujeme katechézy, slúžime deťom a starým ľuďom z chudobných periférií miest a pomáhame väzňom a deťom z väzenského mesta Palmasola. V tejto obrovskej väznici môžu žiť so svojimi odsúdenými matkami aj ich deti do 6 rokov. Mnohé z nich sa vo väznici už narodili a nepoznajú iný život. Ich vzťahy so zvyškom rodiny sú takmer nulové. Za kilometrovými múrmi a plotmi z ostnatého drôtu žije 7000 väzňov: mladistvých, mužov, žien a ich detí. Stretávame sa tam s veľkou chudobou, nie len tou materiálnou, ale hlavne morálnou. Sme si vedomé, že materiálnu biedu v takej veľkej väznici nikdy neodstránime. Naším najväčším poslaním je ale dať väzňom pocítiť, že sa o nich niekto zaujíma, že ich niekto počúva, že v Božích očiach sú dôležití a milovaní bez ohľadu na to, akých zločinov sa dopustili. „Najviac ma vie dojať, keď vidím, ako zo spovednice vychádzajú silní chlapi a plačú ako malé deti. V týchto chvíľach zažívam prítomnosť milosrdného Boha v živote každého z nás, aj v životoch týchto ľudí zbavených slobody. Ježiš nám nechal jasný odkaz – neprišiel som kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom.“ (Sr. Mária zodpovedná za väzenskú pastoráciu).
Vo väznici spravujeme materskú škôlku pre 25 detí vo veku 0 – 6 rokov. Do tohto veku je povolené ženám matkám mať pri sebe svoje deti. Pre každého návštevníka väznice je dojímavé vidieť, ako kráčame s detičkami popri ženskom pavilóne k ich oáze – škôlke. Všetci nazývajú miestne deti „chudáčikovia“. A majú na to veľa dôvodov. Napriek hrozným podmienkam života vo väznici, detskú radosť nezastavia múry ani ostnatý drôt. Už len samotný fakt, že môžu byť spolu v škôlke, je dôvodom na radosť. Pri deťoch vo väznici si silno uvedomujeme, že keď im dáme pozornosť, keď ich počúvame, keď sa s nimi hráme aj bez drahých hračiek, keď deti cítia, že sú pre nás dôležité, tak vtedy dokážu zo svojho vnútra vydať to najlepšie, čo v nich je. Ich úsmev je tou najväčšou odmenou.
Ďalšou našou misiou je Oruro, mesto postavené vo výške 3.800 m. Podmienky na život sú veľmi tvrdé, hlavne kvôli klimatickým podmienkam a nadmorskej výške. Napriek tomu ľudia z Altiplánu pracujú a zarábajú si na živobytie. Pracujeme vo vzdelávaní detí a mládeže na základnej škole v periférnej časti mesta. Mnohé rodiny prichádzajú z vidieka do mesta, aby mohli poskytnúť svojim deťom to, čo oni nemali – vzdelanie. Častokrát migrácia prináša so sebou obetu a tvrdosť prispôsobiť sa podmienkam v meste. Preto sa tieto rodiny uchyľujú do okrajových miest, aby neboli veľmi viditeľní svojou jednoduchosťou a obmedzeniami. Školáci nemajú ani tie základné pomôcky na vzdelávanie. Učitelia sa mesačné skladajú a finančne podporujú tých, ktorí to najviac potrebujú. Naša sestra Elizabet učí náboženstvo, pripravuje deti na prvé sv. prijímanie a mládež k sviatosti birmovania.
V Oruro nám miestny biskup zveril vedenie diecéznej charity. Vďaka tejto službe a misii sa dostaneme do všetkých kútov diecézy, vypočujeme si veľa príbehov a realít ľudí všetkých kategórií – od tých najmladších po najstarších, zdravých aj chorých, domácich aj migrantov, bohatých a chudobných. Pole na prácu je naozaj veľké. Ale tiež sme si vedomé, že sa nedá odpovedať na všetky potreby aj napriek tomu, že ide o charitu. Pre cirkevné organizácie neexistuje žiaden príjem zo strany štátu. Chod a organizovanie je závislé výlučne na zahraničných projektoch a príspevkoch dobrodincov. Snažíme sa identifikovať, kde je potreba najväčšia a tak prispieť k hodnotnému spôsobu života. Oruro sa nachádza na hranici s Čile, tak sa tu venujeme hlavne migrantom z Venezuely, ktorí prechádzajú cez Bolíviu a snažia sa dostať do Čile, kde hľadajú lepšie podmienky na život. Častokrát ide o mladé rodiny, ktoré putujú mesiace, nie raz sa počas putovania narodí nový člen do rodiny, preto im poskytujeme zdravotnícku pomoc, oblečenie, jedlo, nocľah… V týchto situáciách sa naozaj Evanjelium stáva živým: Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a zaodeli ste ma… Nech je naše svedectvo hovoriacim Evanjeliom.
Cochabamba je nazývaná centrom Bolívie, príťažlivá prírodným, ale aj klimatickým prostredím. Je mestom, do ktorého v roku 1986 prišli naše prvé sestry z Argentíny, aby tu spolu s bratmi verbistami začali novú misiu. Dodnes tu máme komunitu sestier a zároveň regionálny dom. V októbri 2021 som prevzala úrad regionálnej predstavenej a túto službu vykonávam práve z komunity v Cochabambe. Okrem administratívnych vecí sa venujem koordinovaniu pastoračných a misijných úloh jednotlivých komunít, návšteve sestier, starostlivosti o ich zdravie, a mnohému inému, čo táto služba zahŕňa. Naším poslaním v Cochabambe je sociálna práca s deťmi v periférnej časti mesta, ako aj práca so zdravotne postihnutými. Z kultúrneho hľadiska, rodiny, kde sa narodí zdravotne postihnuté dieťa, a neprijmú ho, snažia sa ho odovzdať do zdravotného centra, alebo ho celý život skrývajú pred spoločnosťou. Štát nemá vybudovaný systém pre týchto ľudí, ani centrá, kde môžu byť zaradené. Vo väčšine prípadov túto pomoc poskytujú rehoľné spoločenstvá. A pri prijatí postihnutého dieťaťa sú si vedomé, že ho prijímajú na celý život, až po jeho smrť, pretože sú rodinami opustené. Stretávame sa s veľkou biedou, hlavne tou ľudskou. Napriek mnohým ťažkostiam a prekážkam, chceme zviditeľniť ľudskú tvár Boha tam, kde sa nachádzame. Robiť to, čo môžeme, s tým, čo máme a tam, kde sa nachádzame.
Sr. Sára Alena Tokarčíková SSpS
Regionálna predstavená Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého v Bolívii
