Drahý čitateľ, srdečne Ťa pozdravujem z hôr štátu Oaxaca v Mexiku v miestnom jazyku zapoteco: „Padiux“ alebo „Nech Ťa Boh Otec žehná!“.
V tomto kraji – s nádhernými výhľadmi a prírodou – podobnom Nízkym Tatrám prežívam moju misijnú skúsenosť. Cítim sa tu šťastná. Samozrejme, je tu veľa bolesti a krížov, ktoré prežívame s našimi ľuďmi. Ale v srdci cítim veľkú vďačnosť, že tu môžem byť – s mojimi sestrami medzi našimi ľuďmi.
V týchto horách sú roztrúsené dediny – alebo ako hovoria tu: komunity. Ak sa nevyskytne žiadny problém, z najbližšieho mesta sa sem dostaneš za štyri hodiny. A aj keď na prvý pohľad sa Ti budú komunity zdať relatívne veľké, počet obyvateľov je nízky a mnoho domov je prázdnych, keďže veľa tunajších rodín emigrovalo do USA. Dedina, kde máme ako sestry komunitu, sa volá San Francisco (alebo ako hovoria tu San Pancho [San Pančo]). Ale v rámci našich apoštolátov cestujeme do dvanástich komunít dvoch farností, ktorým slúžime. Cestovanie je tak súčasťou nášho života, niekedy sa stane, že v rámci jedného týždňa spíme na siedmich rôznych miestach. Cestovanie tu má trochu inú dynamiku ako možno poznáš a je vždy dobrodružné. Niekedy treba aj dve hodiny čakať – či pôjde nejaké auto alebo nie. Pravidelná doprava (ktorá ale príde vždy v iný čas) prechádza tadiaľto len dvakrát za deň a niekedy budeš nastupovať ako dvadsiaty do 14-miestneho auta, a to o tretej ráno. Napriek tomu to však bude osviežujúci čas – vďaka stretnutiam, ktoré zažiješ. Mimochodom – vo všeobecnosti: keď niekoho stretneš, tak ho treba pozdraviť a prehodiť zopár slov. Možno si už stratil tento zvyk, ale tu opäť prídeš na to, aké je to dôležité.
Veľmi rýchlo prídeš na to, že každá komunita tu je veľmi špecifická v rôznych ohľadoch – aj keď nie sú ďaleko od seba. Vo všetkých komunitách v tejto časti pohoria sa rozpráva jazykom zapoteco, ale v každej dedine znie trochu inak (má vyše 60 variantov). Trochu Ťa to asi odradí od učenia sa tohto jazyka, ale iste sa nauč aspoň zopár slov, aby si vedel aspoň pozdraviť starších ľudí. Je to ale ťažký jazyk na vyslovovanie, lebo je tónový. Našťastie, väčšina našich ľudí tu hovorí aj španielsky. A tiež sa španielčinu naučili ako Ty – nie je ich materinským jazykom.
Do týchto končín pozval sestry kňaz, ktorý spoznal našu kongregáciu ešte ako študent pred mnohými rokmi, keď sestry pôsobili v inej časti týchto hôr. Volá sa Adrián a pre mňa je jeho život príkladom života odovzdaného Bohu. Je veľmi dobrotivý, veľmi jednoduchý, naplno odovzdaný službe ľuďom. Každú nedeľu má otec Adrián sväté omše v jednej z farností (v šiestich komunitách) a my máme bohoslužbu slova so svätým prijímaním v druhej farnosti (v šiestich komunitách) – a v nasledujúci týždeň sa vymeníme. V našej diecéze – podľa slov nášho otca arcibiskupa – chýbajú stovky kňazov. Niektorí kňazi majú na starosti aj 25 komunít. Problémom tiež je, že tieto naše komunity tu boli mnoho rokov bez akejkoľvek pastorácie – a preto sú v tomto zmysle veľmi „zanedbané“ a katolícka viera je na mnohých miestach v podstate mŕtva. Je tu preto veľmi potrebná nová evanjelizácia a zároveň inkulturácia Evanjelia do miestnej kultúry. Dá sa povedať, že našou hlavnou prácou tu je evanjelizácia. Ale potrieb je tu nesmierne veľa – so sestrami sa snažíme rozlišovať, kam nasmerovať naše úsilie – s vedomím, že aj pri plnom nasadení môžeme urobiť len trochu a zvyšok ponechávame v Božích rukách – vnímame to ako súčasť našej chudoby, že nemôžeme urobiť ani zďaleka toľko, koľko by sme chceli. Okrem spomenutých bohoslužieb slova a rôznych modlitieb s ľuďmi sa venujeme pastorácii rodín a mladých, sociálnej pastorácii, pripravujeme deti a dospelých na sviatosti a máme katechézy v komunitách, kde nateraz nie sú katechéti (Cirkev je tu oddelená od štátu, preto v školách deti nemajú náboženstvo). A tiež postupne katechétov pripravujeme – aby boli komunity v tomto zmysle sebestačné.
V tomto našom regióne je prítomných veľa siekt – v niektorých komunitách aj 30 – čo spôsobuje rozdelenie nielen v komunite, ale aj v rodinách. Bolestivé je tiež veľmi rozšírené čarodejníctvo. Ľudia sa často so svojimi chorobami, trápeniami utiekajú k čarodejníkom, a tým sa „otvárajú dvere“ Zlému. Čarodejníctvo tu bolo prítomné od nepamäti – ale teraz s úpadkom viery je na vzostupe. Aj naši dvaja blahoslavení tu z dediny (Juan Bautista a Jacinto de los Angeles) boli umučení pred tristo rokmi práve kvôli tomu, že odhalili ako veľká skupina ľudí z dediny a okolia vykonávala pohanský kult a toto stretnutie spolu s bratmi dominikánmi, ktorí tu vtedy pôsobili, rozohnali. Nasledujúci deň sa dedina vzbúrila proti nim – hrozili vypálením celého kláštora a títo dvaja dedinčania sa rozhodli dobrovoľne vydať svoje životy, aby nezomreli ďalší – umučili ich tu na blízkom kopci, kde sa čoskoro – s Božou pomocou – začne stavať ich Sanktuárium.
Čo Ťa iste zaujme, drahý čitateľ, je, že komunity tu fungujú systémom samosprávy na základe zvykov a tradícií. Miestna autorita tak reguluje komunitný život (vrátane právomoci väzniť) a rozhodujúce slovo má rada starších. Súčasťou komunitného života je tiež tzv. „tequio“, alebo kolektívna práca, ktorú každý „dlhuje“ svojej komunite – ide o neplatenú prácu, ktorá sa vzťahuje na každého obyvateľa – a zaujímavé je, že ľudia vedia tento čas stráviť ako spoločenstvo s radosťou. Aj keď samozrejme niekedy je cítiť, že je to „nasilu“ – napríklad keď má správu katolíckeho kostola na starosti niekto iného vierovyznania.
Pre mňa je tu takmer všetka naša práca nová, takže sa veľa učím. Ale sestry mi veľmi pomáhajú. A naši ľudia sú veľmi vďační a zhovievaví, tak sa cítim slobodne robiť chyby. Mnohokrát sa ocitnem v úplne, ale úplne novej situácii. Som za to veľmi vďačná, lebo ma to učí viac dôverovať Duchu Svätému a dávať mu viac priestoru v mojej službe: napríklad nám krátko pred svätou omšou oznámia, že kňaz nestihne prísť, tak rýchlo pripraviť bohoslužbu slova, reflexiu a postaviť sa pred množstvo ľudí na pútnickom mieste. Veľakrát cítim Pánovu prítomnosť a pokoj, ale mnohokrát ma tiež premkne strach a cítim sa ako Peter, keď odrazu prestal kráčať po vode a ponoril sa. S Božou pomocou „poco a poco“ (kúsok po kúsku).
V komunite sa často delíme, že sa veľa učíme od našich ľudí tu. Je pre nás veľmi obohacujúce počúvať ich a zdieľať ich životy a vieru. Sú to ľudia „štedrosti srdca“, je pre nich radosťou dávať a deliť sa. Sme tiež vďačné za to, že ľudia majú k nám dôveru. Snažíme sa „žiť s nimi“: deliť sa vzájomne o radosti a bolesti. A mnohokrát doslova ožíva Evanjelium pred mojimi očami. Už som stretla mnoho chudobných vdov – že nám dajú 10 pesos alebo tri chleby a ja to prijmem so slzami v očiach, lebo viem, že je to všetko, čo v tom momente majú.
Drahý čitateľ, prosím Ťa o Tvoju modlitbu – za našich ľudí tu, a tiež za nás a našu misiu. Máme so sestrami veľkú túžbu dávať čo najviac lásky tu v našich komunitách. Pán nás tiež zasypáva príležitosťami prijímať jeho Lásku – cez slabosť, v ktorej vnímame vlastnú neschopnosť urobiť niečo dobré bez Neho; cez jeho Slovo, ktoré sa stáva telom v ľuďoch okolo nás, ktorí nám prejavujú svoju dobrotu a štedrosť; cez bolesť, ktorú zdieľame s ľuďmi a v ktorej sa odráža jeho tvár a jeho zmŕtvychvstanie; cez krásu človeka a prírody na týchto miestach; cez najmenšie gestá láskavosti a bratskej blízkosti; cez úsmev cudzieho človeka, ktorý v skutočnosti nikdy nie je cudzím. Prosíme o milosť otvoreného srdca na Pánovu lásku – aby sme sa s ňou mohli deliť.
Sr. Miroslava Artimová SSpS
