V prvom čítaní z Knihy Exodus (201-17), je zákaz modlárstva ‘prvým slovom’, ktoré dal Boh Izraelu, aby pamätal, že ON, ktorý ho zachránil, je jediný a má byť milovaný a uctievaný. Boh tiež vyzýva ľudí k rešpektovaniu zmluvy, ktorú s nimi uzavrel na hore Sinaj. Dekalóg=desať slov Boh ponúka Izraelitom a aj nám, aby sme mohol žiť naplno a slobodne.
‘Desať slov’ nie je iba desať prikázaní, ale sú to pravidlá, akási séria jednoduchých pokynov, podľa ktorých treba žiť a ktoré nám odhaľujú tajomstvo života v plnosti, a sú zároveň indíciami na objavenie šťastia.
Dnešný úryvok z evanjelia je zaradený medzi prvé dve Ježišove znamenia: voda premenená na víno v Káne Galilejskej (2,1-11) a uzdravenie syna kráľovského úradníka v Kafarnaum (4,46-54). V oboch prípadoch hrá dôležitú úlohu Ježišovo slovo: v Káne dáva Ježiš sluhom príkaz naplniť kamenné nádoby vodou, čo sluhovia okamžite urobia; kráľovskému úradníkovi oznamuje: „Tvoj syn žije“. Druhú kapitolu evanjelia sv. Jána môžeme rozdeliť na tri zaujímavé príbehy: svadbu v Káne (2,1-12), očistenie chrámu (13-22) a Ježišov pobyt Jeruzaleme (23-25). Evanjelium dnešnej nedele je, na rozdiel od ostatných evanjelií (Mt 21; Mk 11; Lk 19), umiestnené na začiatku Ježišovej služby, a aj tu je Ježišovo slovo, aj keď pre mnohých nejasné, veľmi dôležité.
Veľká noc bola jedným zo sviatkov, kedy mal každý dobrý Žid povinnosť putovať do Jeruzalema a pomodliť sa v Chráme. Synoptické evanjeliá hovoria o jednej Veľkej noci a o jednej ceste do Jeruzalema. Ján odkazuje na tri, z ktorých prvá a tretia boli v Jeruzaleme (2,13; 11,55), druhá (6,4) v Kafarnaume. Výraz „Židovská Veľká noc“ je tu zámerný a zdôrazňuje, že išlo o oficiálny sviatok, ktorý riadili a využívali úrady. V Starom Zákone to bola vždy Pánova Veľká noc (pamiatka na vyslobodenie z Egyptského otroctva), teraz sa z nej stala oslava ‘vráteného’ otroctva.
Chrám je tu prezentovaný najprv ako dom Ježišovho Otca, a ako kamenná stavba, kde sa schádzajú pútnici na modlitbu: gr. – ἱερόν (v. 14-15). Neskôr je predstavený ako svätyňa, miesto Božej prítomnosti vo vnútri chrámu (v. 19-21), kde Ježiš používa gr. termín ναός, a zároveň odkazuje na svoje telo.
Ježiš sa v ňom nestretáva s ľuďmi, ktorí hľadajú Boha, ale s ľuďmi, ktorí obchodujú (v. 14). Chrám a sviatok sa tak stali prostriedkom zisku v prospech náboženských vodcov.
Gesto vyháňania je podobné ako v iných evanjeliách, len s jedným detailom. Tu sú spomenuté zvieratá použité na kultové obete. Ježiš, Baránok Boží, nielenže obnovuje poriadok v chráme, ale poukazuje aj na to, že obetné obrady zanikli.
„Bič z povrázkov“ (v. 15) bol symbolom na označenie smútku, ktorý bude sprevádzať mesiášske časy – Mesiáš bol reprezentovaný ako drží bič, aby potrestal hriechy a neresti ľudu (Ez 40-46). Tento verš tiež odkazuje na Zachariášovo proroctvo: „v ten deň už nebude Kanaánčanov (kupci/modloslužobníci) v dome Pána zástupov “ (Zach 14,21).
Výrazom „dom môjho Otca“ (v. 16), Ježiš potvrdzuje svoje mesiášstvo (Ž 2,7) a podčiarkuje dôležitosť Chrámu a jeho túžbu očistiť ho, nie odstrániť. Ján, na rozdiel od synoptikov, celkom jasne uvádza, že očista Chrámu viedla k pretrhnutiu vzťahov s politicko-náboženskou autoritou chrámu.
Židia pochopili, že jeho gesto je prorocké, ale aj napriek tomu žiadali znamenie (v. 18), ktoré by potvrdilo jeho autoritu. Aj sv. Pavol, ktorý písal Korinťanom (1 Kor 1,22-25) hovorí: „Židia žiadajú o znamenia a Gréci hľadajú múdrosť“.
Ježiš používa imperatívny prorocký štýl (v. 19). Sloveso, ἐγείρω neznamená iba vstať/zdvihnúť, ale sa tiež používa na označenie vzkriesenia (Mk 16,6; Lk 26,6;Mt 28,6)). Mŕtvy a vzkriesený Kristus je eschatologickým chrámom (v. 21), miestom stretnutia a spoločenstva medzi Bohom a človekom.
Evanjelista dvakrát hovorí, že učeníci si spomenuli (μιμνῄσκομαι): (v. 17) na slová Písma: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ (Ž 69,10), a na samotné Ježišové slová (v. 22). Spomínať/pamätať na to, čo hovorí Ježiš bolo pre učeníkov, a je aj pre nás, veľmi dôležité.
Posledné verše hovoria o tom, Ježiš sa im nezdôveril, lebo vedel, čo je v človeku (v. 22-25). V Ježišových časoch bola charakteristickou črtou proroka kardiognóza, teda schopnosť čítať myšlienky srdca. Išlo o ľudskú inteligenciu vycibrenú praxou a schopnú rozlišovať, prenikať a intuitívne chápať. Ježiš vedel čítať v druhých, vedel vytušiť, čo si ten druhý myslí a rozonal skryté motivácie jeho reči a činov.
Na zamyslenie
Ježiš povedal, že zničí chrám, aby mohol ‘postaviť’ niečo nové. Uvedomujeme si, že ak máme dôveru v Boha, strata (zničenie) ľudí, vecí, vzťahov, situácii, ktoré sa možno zdali byť piliermi nášho života, nám môžu pomôcť k obnove a k znovuzrodeniu?
Ako Židia, aj my sa modlíme, zúčastňujeme sa na sv. omšiach, robíme dobré skutky, dokonca prinášame za seba i druhých obety, s nádejou, že Boh vypočuje naše prosby. Ale snažíme sa mu popritom všetkom ponúknuť aj naše srdce?
Boh nám dáva v živote veľa znamení svojej prítomnosti. Sme schopní ich vidieť a prijať, dokážeme sa úplne zveriť do Božích rúk, alebo sme stále ako Židia a žiadame ďalšie znamenia?
Sr. Katarína Pavelová SSpS
