Čo je súcit a či inak povedané solidarita, milosrdenstvo, pochopenie, sústrasť, spolucítenie, spoluúčasť a aký prínos môže mať misia misijnej sestry služobnice Ducha Svätého (SSpS) pre ich vytvorenie? Nad týmto sa chcem zamyslieť a potom podeliť s vami, milí čitatelia Hlasov z misií.
Dovolím si najprv zopár riadkov o sebe. Už ako mladá rehoľná sestra (aj keď tajná) som v roku 1984 odišla s Čedokom za hranice všedných dní a „zabudla“ som sa vrátiť. V roku 2022 som sa však natrvalo vrátila tam, kde to všetko začalo; môj život, láska v rodine, štúdia, vstup do rehole, práca, túžba ísť do zahraničných misií, priateľstvá, spomenúť aspoň niečo. Tých 38 rokov za hranicami všedných dní ma priviedlo do Talianska, Austrálie a do Ghany. V roku 2000 som bola potom opäť preložená do Austrálie, môjho druhého domova. Možno ma niektorí aj trošku poznáte, či už osobne alebo z príspevkov. O tých 38 rokoch by sa dalo veľa hovoriť či písať. Boli krásne ale i menej krásne, lebo taký je už život. Cítila som sa obdarovaná a mohla som obdarovávať. A som za všetko vďačná. Dnes sa však budem držať toho, čo som napísala v úvode. Uvažovanie o prínose mojej misie pre vytvorenie krajšieho či lepšieho sveta, pre plnší a hodnotnejší život tých, ku ktorým ma Pán posiela.
Boh je Dobro, Pokoj a Láska. Sme Jeho milované deti, každý jeden či jedna z nás. Miluje nás a záleží Mu na nás. Uisťuje nás, že je s nami až do skončenia sveta. Ako? Rôzne. Cez Jeho udržiavanie sveta, ktorý nám On pripravil a daroval. Cez náš osobný vzťah s Ním. Cez náš život modlitby. Cez sviatosti. Cez našu vzájomnú lásku. Boh je teda s nami aj cezo mňa, či teba. Kristus je s nami cez svoju Cirkev. Ak je teda Kristus prítomný vo svete aj cezo mňa, tak sa môžem pýtať: Vidieť Krista v mojej prítomnosti? Prinášam do sveta dobro, pokoj a lásku?
Sv. Terézia z Avily raz povedala: „Kristus teraz nemá telo, ak nie tvoje. Sú to tvoje oči, cez ktoré sa má Kristov súcit pozerať na svet, sú to tvoje nohy, ktorými sa prechádza, konajúc dobro, sú to tvoje ruky, ktorými nás teraz požehnáva.“
V Biblii nás Boh povzbudzuje v tom, ako prinášať do sveta Božie dobro, pokoj a lásku.
„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (List Efezanom 4,32)
„Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ (Matúš 25, 35-36)
„Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lukáš 6, 36)
„Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní!“ (1 Peter 3, 8)
Boh aj mňa vyzýva ku láske k Nemu a k mojim bratom a sestrám. On mi dáva svoju lásku a túži, aby som ju šírila okolo seba. Som predsa služobnica Ducha Svätého, ktorý je láska. Dnes je vo svete veľa hladných a smädných po súcite, milosrdenstve, pochopení, solidarite.
Vidieť Boha v mojej prítomnosti? Smútiaci a ustráchaní ľudia počúvajú srdcom, nie ušami. Kto trpí, nechce slovo, ale niekoho, kto je blízko. Dokážem byť blízko tým, ktorí sa túžia podeliť so svojou bolesťou či radosťou? Pretože naozaj platí to, čo je titul tejto úvahy.
Počas mojich tohtoročných duchovných cvičení sa môjho srdca veľmi dotkol príhovor pápeža Františka ku kňazom. Jeho slová sú však vhodné aj pre každého z nás. Hovorí v ňom o nádobách milosrdenstva. „Pravou nádobou milosrdenstva je samotné to milosrdenstvo, ktoré dotyčný prijal a ktoré mu pretvorilo srdce. V tej citlivosti vlastnej jazvám, ktoré nám pripomínajú zranenie bez toho, aby sme cítili veľkú bolesť, ako aj jeho vyliečenie nezabúdajúc na našu krehkosť, tam ma svoje sídlo Božie milosrdenstvo.“ Ak som teda nádoba milosrdenstva, tak môžem byť milosrdná k sebe a mojim bratom a sestrám. Nemôžem dať to, čo nemám. Byť nádobou milosrdenstva je teda nutnosťou pre moju misiu.
Mojou misiou za ostatných 22 rokov pobytu v Austrálii bola činnosť laického kaplána v nemocnici alebo v sociálnych zariadeniach. Išlo hlavne o návštevy, vypočutie, povzbudenie, modlitbu, možnosť prijatia Oltárnej sviatosti ,ale aj duchovná služba pre rodinných príslušníkov a zamestnancov. Práca ma bavila a že vraj som bola dobrá. Som za to vďačná Darcovi každého dobra. Po návrate na Slovensko sa mi podarilo zapojiť sa do dobrovoľníckej činnosti duchovného sprevádzania v hospici a v nemocnici na gynekológii a novorodeneckom oddelení. Chodím dvakrát do týždňa na pár hodín do hospicu a tiež dva krát do nemocnice.
V hospici sú rôzni klienti. Sú tam tí, ktorí ešte úplne komunikujú, a im dobre padne možnosť porozprávať sa o tom, ako žili a ako chápu svoju momentálnu situáciu. Ak si prajú, tak sa spolu pomodlíme. Niekedy sú to rozhovory plné bolesti, ale sú aj momenty spoločnej radosti a úsmevu. V hospici sú však aj takí, ktorí už skoro vôbec nekomunikujú, alebo ma dokážu len sledovať očami . Takýmto dobre padne tichá prítomnosť, pohladenie, keď sa nahlas pomodlím, alebo im len ja rozprávam. Som vďačná Bohu, že môžem čerpať z tej mojej nádoby milosrdenstva to Božie milosrdenstvo a darovať ho tým, ktorí ho práve potrebujú. V hospici mnohí naši klienti kráčajú tú svoju poslednú cestu. A považujem to za privilégium kráčať s nimi.
Úplne iná je situácia na gynekológii a novorodeneckom oddelení. Tu sú bábätka na začiatku ich životného putovania. Alebo ich mamičky musia stráviť niekoľko dní, týždňov, ale aj mesiacov v nemocnici, aby detičky neprišli predčasne. A je to opäť privilégium privítať maličkého človiečika, keď už prišiel medzi nás.
Pacientky na gynekológii, ktoré odpovedali pozitívne na ponuku duchovného sprevádzania sú tiež vďačné za preukázanú službu. Niektoré sa potrebujú len vyrozprávať, iné si prajú spoločnú modlitbu, alebo túžia prijať Pána Ježiša. Niektoré využijú možnosť na rozhovor. Steny nemocničným izieb už veru počuli nemálo ľudských príbehov. Tých radostných, ale aj tých bolestných. A je veľmi žiaduce, ak je niekto pri človeku, ktorý sa delí s bolesťou. A toto je opäť jedno z mojich privilégií.
Na ukončenie zamyslenia by som chcela použiť niekoľko viet z modlitby sv. sestry Faustíny.
„Túžim sa celá premeniť na Tvoje milosrdenstvo a byť živým obrazom Teba, Pane. Nech táto najväčšia Božia vlastnosť, jeho nepochopiteľné milosrdenstvo prejde cez moje srdce a dušu na mojich blížnych. Pomôž mi, Pane, aby moje srdce bolo milosrdné, aby som vedela spolucítiť s utrpením blížnych. Ježišu môj, premeň ma na seba, lebo ty môžeš všetko. Amen.“
Milí čitatelia, prajem vám hojnosť Božieho požehnania na vašich cestách životom a prosím o modlitbu za tú moju cestu.
Sr. Magdaléna Leutterová SSpS
