Patrónky

Spolu so svojím bratom Rodrigom Terézia už od šiestich rokov čítavala životopisy svätých. Raz sa dokonca stalo, že obidvaja zatúžili umrieť tak ako mučeníci. A tak sa pekne-krásne vydali potajomky z rodičovského domu na cestu k Maurom, ktorí vtedy okupovali časť Španielska a prenasledovali kresťanov, aby tam mohli zomrieť za svoju vieru. Prekazil im to ich strýc, ktorý ich stretol a zobral späť domov. Keď sa nemohli stať mučeníkmi, aspoň doma si teda postavili chyžky z kamenia a halúz, a tam sa hrávali na pustovníkov. Keď mala Terézia štrnásť rokov, zomrela jej matka. Otec chodil za prácou, a tak k nim často chodila jeho švagriná, ktorá však bola ľahkomyseľná žena, on ju však nerád videl doma pri svojich deťoch. Keď Terézia dospievala, nasledovala príklad svojej svetáckej tety. Pekne sa obliekala, vyhľadávala spoločnosť, bola dosť márnivá. No pozorný otec to videl a uvedomil si, že to nie je dobré. V roku 1531 ju zaviedol do kláštora augustiniánok v Avile na výchovu a vzdelanie. Sprvu sa jej to nepáčilo, ale čoskoro si život v tichu zamilovala. Po jedenapolročnom pobyte však ochorela. Odišla preto k svojmu strýcovi na vidiecky vzduch. Ten bol tiež veľmi zbožný a dával jej čítať listy sv. Hieronyma a Gregora o zasvätenom živote a mravnosti. Dlho rozmýšľala nad týmito vecami a svojím povolaním. Otec nie veľmi súhlasil, aby vstúpila do kláštora, ona sa však nakoniec rozhodla. Roku 1535 bez jeho vedomia tajne odišla do kláštora karmelitánok v Avile. O rok prijala rehoľné rúcho. No v roku 1537 ochorela – sužovali ju bolesti hlavy, kŕče v hrudi, choroba srdca, žalúdok, mala horúčku. Lekári jej nevedeli pomôcť. Dňa 15. augusta 1537 stratila vedomie do takej miery, že si mysleli, že je mŕtva. Dokonca jej už vykopali hrob. No po štyroch dňoch sa prebrala. Tri roky potom bola ochrnutá. Až v roku 1540 choroba ustúpila. Trpela však aj duševne. Do kláštora až príliš často chodili ľudia zvonku. Nevedela sa sústrediť, pretože aj sama sa zaoberala vonkajšími, svetskými vecami. Napokon na radu istej nábožnej sestry sa prestala úplne stretávať a zhovárať so svetskými ľuďmi. Bolo to roku 1555. Vtedy sa modlila v kláštornej kaplnke a tam v modlitbe urobila rozhodnutie, že chce slúžiť jedine Bohu. Pocítila, že do jej srdca sa vrátil pokoj. Veľa času trávievala v modlitbe. Boh jej dal často milosť zjavení a mystických zážitkov. V tom čase prebehol aj zázrak tzv. transverberácie, teda prebodnutie srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia. V roku 1560 mala videnie pekla. To v nej vzbudilo hrôzu a otázky, prečo sú ľudia takí tupí voči večnosti. Zistila, že aj v jej vlastnej reholi sa dá ochabnúť v horlivosti a že to ochabnutie je reálne. Kláštor akoby už nemal klauzúru a pravidlá sa neustále zmierňovali. Hovorne sa premieňali na diskusné salóny, debatné krúžky o politike, spoločenských udalostiach atď. Terézia si vyžiadala dovolenie z Ríma, aby mohla založiť dom, v ktorom by bola pôvodná prísnosť. Ani provinciál karmelitánok nemal nič proti tomu. 24. augusta 1562 tam vstúpila Terézia s troma spoločníčkami. Správa sa bleskove rozšírila. Okamžite po ňu poslala jej predstavená a Teréziu uväznili v kláštore. Až keď prišiel druhý list od pápeža, smela sa vrátiť do svojho kláštora. Podľa povesti sa zastavil vtedy v bazilike sv. Vincenta. Pred obrazom Panny Márie si zobula topánky a obula si hrubé španielske papuče, aby vstúpila do nového kláštora ako bosá karmelitánka. Tam potom obliekla seba i svoje sestry do hrubého rúcha a prijala meno Terézia od Ježiša.

V kláštore zaviedla veľmi prísne pravidlá. Žiadna rehoľníčka nesmela mať majetok. Chodili bosé, odeté v hrubom drsnom rúchu. Ako posteľ im slúžila doska so slamníkom. Jedli dvakrát denne, mäso nikdy. Svet nemal do kláštora prístup. Sestry nevyvíjali nijakú svetobornú činnosť, ich hlavnou náplňou bola modlitba. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. To však vyrušovalo svedomie vlažných rehoľníkov a kňazov, a tak šírili reči proti nej, dokonca sa snažili ovplyvniť samotného kráľa i pápežského legáta. No pápež Gregor XIII. potvrdil jej pravidlá, a tak vznikla druhá vetva karmelitánskeho rádu. Po celom svete sa čoskoro zakladali kláštory s obnovenou prísnosťou. Terézia spolupracovala so sv. Jánom z Kríža, spoločne sa im podarilo založiť viacero mužských karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Určitý čas bol Ján aj jej spovedníkom a sám dosiahol tiež vysoký stupeň mystických zážitkov. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj v svetovej literatúre

Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe, v kláštore, ktorý sama založila. Sama však vedela už osem rokov pred svojou smrťou o tom, kedy príde hodina jej odchodu zo sveta. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti – 4. októbra – už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na nasledujúci deň. Ten rok (1582) sa však uskutočnila reforma kalendára, do platnosti vstúpil nový gregoriánsky kalendár. Podľa neho sa rok skrátil o desať dní, teda po 4. októbri nasledoval 15. október. Z toho dôvodu sa jej spomienka slávi dodnes 15. októbra.